Možno ste to zažili sami alebo ste to videli u iných: mama v kaviarni neustále upravuje tínedžerke vlasy, domáha sa pozornosti a keď sa dcéra odtiahne, prichádza citové vydieranie. Mnohé nezdravé vzorce si totiž nesieme z vlastného detstva. Poďme zistiť, ako správne nastaviť osobné hranice deťom aj samým sebe!
Nenápadné spôsoby, akými prekračujeme hranice vlastných detí
Keď sú deti malé a začínajú si budovať vlastnú autonómiu, pre rodičov je často ťažké pustiť kontrolu. Samozrejme, nenecháme dieťa jesť čistý cukor ani bdieť do trojky do rána – tam je zásah rodiča v poriadku. Existujú však oveľa hlbšie a nenápadnejšie spôsoby, ktorými hranice svojich detí nevedomky búrame.
Často ich nútime do vecí len preto, aby sme sami pred okolím vyzerali ako „dobrí rodičia“, alebo z nich robíme nástroj na potvrdenie vlastnej hodnoty.
Ako malé deti nemáme kapacitu na to, aby sme odhalili citovú manipuláciu. Keď rodičia porušujú naše hranice, cítime sa nepríjemne, no naučíme sa ten pocit ignorovať, až kým nám to nezacne pripadať úplne normálne.
Čo by sme deťom nemali robiť?
Niektoré zo situácií, ktoré považujeme za bežné, môžu byť pre detskú psychiku traumatizujúce:
- Vynucovať si fyzickú náklonnosť: „No poď, objím tetu!“ alebo „Daj mame pusu!“ Deti tým učíme, že ich telo patrí druhým a nemajú právo rozhodovať o tom, kto sa ich dotýka.
- Zakazovať im negatívne emócie: „Nemáš žiadny dôvod sa hnevať!“ alebo „Prestaň okamžite revať, si smiešny!“
- Robiť deti zodpovednými za emócie dospelých: „Mama je kvôli tebe smutná. Ak chceš, aby bola šťastná, tak sa obuješ.“
- Robiť z detí svojich spovedníkov: Zaťažovať ich detailmi z dospeláckeho života či problémami v práci.
- Hovoriť nepekne o druhom rodičovi: „Otec zasa neurobil to, čo sľúbil, naňho sa nedá spoľahnúť.“
- Zhadzovať samých seba pred deťmi: „Ja som taká tučná a neschopná…“
- Vysmievať sa im na verejnosti: Kritizovať ich správanie pred ostatnými a zosmiešňovať ich.
Keď deti nútime akceptovať takéto správanie, staviame ich do škodlivej pozície, ktorú si so sebou nesú až do dospelosti.
Ako sa to prejaví v dospelosti?
Ak nám rodičia v detstve nedovolili mať vlastné hranice, v dospelosti často vôbec netušíme, kde sú naše osobné limity.
Naučíme sa automaticky hovoriť „áno“ aj vtedy, keď celé naše vnútro kričí „nie“. Robíme to len preto, aby sme nikoho nesklamali, a tak radšej obetujeme vlastný pokoj.
- Partner nás požiada o sex, no hoci naň nemáme chuť, podvolíme sa a neskôr v sebe živíme tichý hnev.
- Kolega v práci chce klebetiť o niekom, kým si vážime, no my nevieme, ako to zastaviť, a tak mlčky počúvame a narastá v nás vzdor.
Sme takí zvyknutí na nepohodlné pocity z detstva, že ich berieme ako svoju povinnosť. Cítime záväzok za každú cenu vyhovieť druhým.
Ako sa naučiť opäť povedať „NIE“
Ak zisťujete, že si niesate porušovanie hraníc z detstva, nezúfajte. V každom veku sa to dá zmeniť a preučiť.
Ako kompas vám najlepšie poslúži vaše vlastné telo. Porušovanie hraníc vždy sprevádzajú fyzické aj emociálne signály – pocit úzkosti, zmätok, náhly hnev, stiahnutý žalúdok či vnútorný vzdor.
Keď vás niekto o niečo požiada a vy pocítite tento nepríjemný tlak, zastavte sa. Ak ste automaticky odpovedali „áno“, máte plné právo to zmeniť a povedať: „Rozmyslel som si to, nakoniec to neurobím.“
Pripravte sa na to, že okoliu sa to nebude páčiť
Najťažšia vec pri nastavovaní nových hraníc je tá, že ľuďom okolo vás sa to sprvoti nebude páčiť. Najmä tým, ktorí boli zvyknutí z vás neustále čerpať výhody.
A to je v poriadku. Nie ste na svete preto, aby ste plnili očakávania druhých na úkor vlastného zdravia. Vašou prvoradou zodpovednosťou je postarať sa o seba.
Keď začnete rešpektovať sami seba, stane sa fantastická vec: vaše deti to uvidia a začnú to napodobňovať. Deti totiž nepoúchajú poučky, ale kopírujú naše správanie. Keď uvidia, že si dokážete udržať zdravé hranice, dávate im ten najlepší darček do života.
Práca s vlastnými hranicami je základným kameňom sebaúcty a zdravej sebadôvery. Vzťahy fungujú oveľa lepšie a čistejšie vtedy, keď sme k sebe aj k druhým úprimní v tom, čo chceme a čo už nie.
Zdroj: elephantjournal
