Po týždni plavby okolo Sicílie a Liparských ostrovov nás čakala dlhá cesta domov. Preto znelo rozumne spraviť si krátku rannú zastávku v Benátkach – s espressom a croissantom. Prišli sme nadránom a pred piatou už parkovali na Tronchette. Parkovné 24 € za pár hodín (platíš len celodenné) nás nevyviedlo z miery. Čakalo nás tiché mesto, Benátky, aké sa často takto nevidí.
Nad nami sa rozprestieralo sivé brieždenie. Hmla sa vznášala nad lagúnou, sľubujúc tajuplný deň. Vykročili sme úzkymi uličkami, kde sa naše kroky odrážali od kanálových pachov a starodávnych múrov. Zrazu sme sa ocitli v slepej uličke – prvé z mnohých zablúdení, ktoré nás čakali. Otočili sme sa a vybrali inú cestu, cítiac, ako nás mesto samo vedie svojím labyrintom.
Pocta Viscontimu
V hlave mi znela Mahlerova Piata, jej Adagietto sa vznášalo nad hmlou ako modlitba. Neviem, či si mesto spievalo samo, alebo ja preň. V každom prípade – Visconti by tu mal materiálu na celý ďalší film. Pri moste vzdychov sme sa na chvíľu zastavili, predstavujúc si odsúdencov, ktorí tu kedysi kráčali.
Hotel Des Bains na Lide, bol príliš ďaleko. Ale každá ulička nám okamžite evokovala Viscontiho film „Smrť v Benátkach„. Predstavili sme si Gustava von Aschenbacha, ako sedí na pláži, polemizuje nad absolútnou harmóniou, fascinovaný krásou a pominuteľnosťou života a ľudského tela.
Všetci turisti ospevujú benátsky karneval, ale mňa táto zádumčivá nálada sprevádzala aj keď sme sa opäť ponorili do úzkych uličiek mesta. Každý kanál, každý most sa zdal byť naplnený melanchóliou a krásou, ktorú Visconti s Mahlerom tak majstrovsky zachytili. Na uliciach sme boli doslova sami a Benátky sa nám zjavovali ako mesto na hranici medzi snom a skutočnosťou, medzi životom a smrťou.
Piazza San Marco
Míňali sme starobylé paláce s gotickými oknami, mnohé prerobené na luxusné hotely a apartmány. Staré múry šepkali príbehy dávnych dóžov, benátskych kupcov a tajných milencov. Každá ulička odkrývala nové tajomstvo, každý kanál odrážal iný odtieň histórie.
Nakoniec sme vyšli na Piazza San Marco, kde sa pred nami rozprestrel majestátny obraz baziliky zahalenej v rannej hmle. Nikde nikto. Ani voda. Len prázdne stoličky a osamelý zametač, ktorý snáď pamätá aj ťažké rána Cassanovu. Zvony odbíjali piatu hodinu a my sme si uvedomili, že Benátky nám práve odhalili svoj najväčší poklad – schopnosť preniesť nás cez storočia v jedinom magickom ráne.
A prirodzene, espresso a maslový croissant uzavreli túto malú benátsku epizódu.
