Stretli sme sa náhodou v lese. Hľadal som človečinu, že dáme po rokoch pivko. Kedysi sme spolu študovali a zdolávali cyklistické výzvy. Bol to ten typ človeka, pri ktorom ste vedeli, že bude niečo — nevedno čo, ale niečo. Teraz stál pri borovici a pozeral na nebo s výrazom muža, ktorý konečne pochopil.
„Chemtrails,” povedal namiesto ahoj po zvítaní.
Pozrel som hore. Lietadlo. Modrá. Fyzika.
„Martin—”
„Voda to nie je,” povedal tichšie. Nie agresívne — ľútostivo. Tak ako sa hovorí k niekomu, kto ešte nevie, že je chorý. Potom to spustil naplno.
Stál som tam a čakal, kedy sa zastaví. Nezastavil sa. Hovoril o chemikáliách, ukrajinských laboratóriách riadených amerikou a mimozemšťanmi, o Bruseli, o bankároch bez mien, o jašteroch v ľudskej koži — a v jeho hlase bola taká úprimná, taká nefalšovaná istota, že som sa na chvíľu zachvel. Nie preto, že by som mu veril. Ale preto, že on veril. Celý. Bez zvyšku. Takú vieru som naposledy videl v kostole, keď som mal sedem rokov a babka mi hovorila, že boh vie všetko.
Skúsil som argumentovať. Veď sme spolu promovali. Matika. Fyzika. Logika.
Pozrel na mňa.
„Tie štúdie financujú oni.”
„Kto sú oni, Martin?”
Neodpovedal. Len sa usmial — tým únavným úsmevom osvietenca obklopeného slepými — a ukázal prstom na ďalšiu kondenzačnú stopu.
Odišiel som domov s pocitom, že som stratil niečo, čo som ani nevedel, že mám.
Rodinná sešlosť
O pár dní sme šli na obed k rodine.
Strýko Vendo hovoril o Rusku. Nie o Rusku kde bol — tam nikdy nebol — ale o Rusku kde by chcel byť. O Rusku z videí. O Rusku z komentárov pod videami. O Rusku ako o krajine kde majú hodnoty, kde sa neboja povedať pravdu, kde ľudia vedia čo je rodina.
„A do toho tí Ukrajinci. Nič im nie je sväté. Len sa tu rozvaľujú, nič nerobia. A berú nám prácu,“ pridal sa jeho starší syn, teraz pod exekúciou. Chvíľu som sa zamyslel. Nedávalo mi to logiku. Tak nič nerobia alebo berú prácu? Nechal som to tak.
„Vendo,” povedal som, „tam ľudia nemôžu povedať nič.”
„To je propaganda,” odvetil pokojne a nabral si ďalšiu polievku.
Jeho žena pridala čosi, že veterné elektrárne spôsobujú čierny mor a rakovinu. EU nám ich chce nainštalovať. Čítala to na facebooku. Zdroj nevedela — ale bolo to presvedčivo napísané. S obrázkami. A všetci tam súhlasili. Overovala si to predsa aj na modrom koníkovi.
Ich deti s telefónmi medzitým sedeli vedľa a nehýbali sa. Len palce. Palce sa pohybovali — hore, dole, hore — s monotónnou presnosťou metronómu. Ich tváre boli prázdne tak, ako je prázdna obrazovka pred tým, než sa zapne. Čakajúce. Pripravené.
Skúsil som zistiť, čo sledujú.
Mladší zdvihol telefón. Ukázal mi video — chlapec skáče z mosta do rieky. Dva milióny zhliadnutí. V komentároch samé srdiečka.
„Prečo ti to ukazujú?”
Pokrčil ramenami. „Neviem. Proste mi to nabehlo.”
Proste ti to nabehlo?
Odišiel som skôr. Hovoril som, že ma bolí hlava. Nebola to celkom lož.
Epilóg
Večer som otvoril telefón, klikol na facebook.
Vedel som, že by som nemal. Otvoril som ho predsa — tak ako sa otvára okno v miestnosti, kde je dusno, aj keď viete, že vonku prší.
Pršalo.
Prvý príspevok: niekto bol nahnevaný na vládu. Druhý: niekto bol nahnevaný na opozíciu. Tretí: fotografia jedla. Štvrtý: dôkaz, že Zem je plochá — s grafikou, ktorá vyzerala profesionálnejšie ako väčšina učebníc. Piaty: video, kde žena plače, pretože jej sused dal dole plot a teraz vidí jeho záhradu. Tristotisíc zhliadnutí. Šesťtisíc komentárov. Ľudia sa hádali o plot ženy, ktorú nepoznali, v meste, ktoré nevedeli pomenovať.
Scrolloval som ďalej.
Niekde hlboko v serverovni — v meste bez mena, v budove bez okien — bežal proces. Nepotreboval spať. Nepotreboval jesť. Nepotreboval vedieť, čo je pravda. Potreboval jedno: aby som scrolloval ďalej.
Scrolloval som ďalej.
O hodinu som si uvedomil, že som zabudol, prečo som telefón vôbec otvoril.
Zavrel som ho.
Bol som sám v tmavej izbe a vonku pršalo a Martin veril v jaštery a strýko Vendo v ruské hodnoty a deti dostávali videá, ktoré im niekto proste dal a ja som hľadal — čo som vlastne hľadal?
Ľudí.
Nasledujúce ráno som vymazal ikonky sietí z mobilu. Bez statusu. Bez citátu. Bez rozlúčky — s kým som sa mal lúčiť?
Ruka mi ešte týždeň siahala po telefóne každých deväť minút. Vedel som to. Meral som to. Bolo to ako tik — mimovoľný, presný, zahanbujúci.
Potom prestala.
Ale Martin stále stojí v lese, strýko Vendo sníva o šťastnom, bohatom a slobodnom rusku a deti dostávajú videá, ktoré im nejaký stroj proste servíruje. A ja neviem, čo s tým. To je, myslím, ten najhorší záver zo všetkých.
