Nebol to protest. Nebol to manifest, ani digitálny detox, ani trend ktorý som videl niekde na — irónia — sociálnej sieti. Bolo to unavenie. Ten špecifický druh únavy, ktorý neprichádza z nedostatku spánku ale z prebytku hluku. Skôr z toho, že strávite hodinu na sociálnej sieti a neviete zopakovať jedinú myšlienku, ktorú ste stretli. Len pocity. Rozmazané, cudzie, recyklované pocity niekoho iného. Prišlo to skrátka. Rozhodol som sa vymazať apky sociálnych sietí zo smartfónu.
Leaving out (odchod)
Klikol som. Potvrdil. vymazal.
Bez statusu na rozlúčku. Komu som sa mal lúčiť.
Prvý týždeň bola ruka autonómna. Siahala po telefóne sama — každých deväť minút, meral som to, zahanbujúco presne — a nachádzala prázdnotu. Miesto, kde bývalo niečo, bolo teraz nič. Mozog to čítal ako stratu. Ako keď stratíte kľúče a päťkrát siahnete do vrecka, kde nie sú.
Druhý týždeň prišlo ticho.
Nie príjemné ticho, nie meditačné ticho z reklamy na wellness aplikáciu. Nepríjemné, husté, úprimné ticho. Ticho v ktorom začujete vlastné myšlienky — a nie všetky sú dobré správy.
Tretí týždeň som dočítal knihu. Starú, rozrobenú od marca. Orhan Pamuk: Morové noci. Štyristodvadsať strán, žiadne tlačidlo zdieľať, žiadna sekcia komentárov. Len text a ja a myšlienky a vonku leto. Pamuk v nej veľmi nadčasovo ukázal, ako sa história až neuveriteľne opakuje.
Uvedomil som si, že som zabudol ako sa to robí. Čítať dlho. Bez prerušenia. Bez reflexu skontrolovať, či mi niekto neodpísal.
Čo som získal a čo stratil
Bolo to ako učiť sa chodiť znova po výmene bedrového kĺbu — trápne, pomalé a prekvapivo dojímavé.
Čo som stratil: nič čo mi chýba.
Čo som našiel: veci, ktoré som mal celý čas pred očami a nevidel ich.
Záhradu. Puzzle, s ktorými sa nikam neponáhľam. Dlhé prechádzky medzi štebotom vtákov, kde myseľ blúdi bez GPS. Rozhovory pri káve, kde sa pozriem na človeka a nie na obrazovku za jeho hlavou. Nudu — tú cennú, podceňovanú nudu, z ktorej vyliezajú nápady ako hmyz po daždi.
A prírodu, kvalitnú hudbu. A knihy. Hlavne knihy.
Nie preto, že by som bol lepší. Ale preto, že sú pomalé rovnako ako ja a nevyžadujú odo mňa nič okrem pozornosti.
Epilóg
Niekedy myslím na Martina v lese. Na strýka Venda a jeho Rusko. Na deti s palcami v pohybe. Sú stále tam. Ich algoritmus stále beží.
Svet sa nezmenil preto, že som vymazal appky. Ale ja som sa zmenil.
Trochu, nenápadne, v tom smere ktorý sa nedá odfotiť ani zdieľať. Stále som tam, ale zároveň nie som. Ja som pánom seba a nie nejaký algoritmus.
A to, ako sa ukazuje, stačí.
Čítaj tiež: Ako som hľadal človečinu a stretol algoritmus
