Nedeľa sa začala naozaj skvelo. Stretli sme sa ráno pred Euroveou – bežci aj podporujúci fanúšikovia. Čakal nás Mikulášsky ČSOB štvrťmaratón. Poctivých 12 kilometrov sme pritom nemali nikto cielene natrénované. Iba s malou dušičkou som preto očakával výsledok. Adrenalín však nakoniec všetko poistil.
Nedeľa 09:50 – Šatňa pod kapotou
Parkujeme v garážach na mínus druhom poschodí v Eurovea. Všade plno. Prezliekam sa priamo medzi autami. Hoci je len pár stupňov nad nulou, pôjdem celkom naľahko: krátke trenky, tielko a ľahké tričko. Odvod tepla je pri výkone predsa kľúčový.
Práve vo chvíli, keď mám dole gate, baby pribuchujú dvere na aute a okolo parkujúci vodiči ma s údivom obdivujú presne tak, ako ma boh stvoril.
Nedeľa 10:30 – Panika v Eurovea
Vo vstupnej hale pred McDonaldom sú už stovky ľudí. Poväčšine nadupané typy plné elánu. Mnohí sa rozcvičujú, iní sa bavia, registrujú. Chytá ma ľahká panika. Podchvíľou sa pozerám na svoj pupok – čo tu vlastne robím? Mal by som sa rozcvičovať aj ja!
Prichádzajú ďalší bežci a reštarťáci. Medzi nimi aj moja dcéra, ktorej súťaživosť rozhodne nechýba. Náhle si uvedomím, že nemáme zicherky na pripnutie štartového čísla. V chaose bežím na registráciu – našťastie ich tam majú koľko chceš.
Nedeľa 10:48 – Profesionálna rozcvička
Fakt by som mal aspoň predstierať rozcvičku. Každý okolo sa rozťahuje, rozbieha, vyzerá to tak profi… Robím zopár drepov, preťahujem triesla a hneď sa cítim o niečo viac ako profík aj ja.
Nedeľa 11:00 – Odštartované!
Odštartované. Už po prvom kilometri som sa zaradil do stredu poľa a nabral druhý dych. Kým sa pole roztiahne, bežíme opatrne, skáčeme si po pätách. Som so sebou celkom spokojný, držím sa dobre.
Práve ma predbiehajú dvaja chlapíci, potom ďalší dvaja, ďalšie tri baby a dokonca mama s kočíkom! Je to možné? Žeby som jej nestíhal? A to som sa pripravoval poctivo! Zvyšok reštarťákov je už určite beznádejne za mnou.
Nedeľa 11:16 – Súboj rodinných klanov
Pod Mostom Lafranconi ma predbieha vlastná dcéra. „Tak takto teda nie!“ vreští tatkov bojovný duch. Tepovka stúpa do nebies. Vzpínam všetky sily a získavam asi stometrový náskok.
Ale za akú cenu… V ušiach mi tepe, srdce mám až v hlave, dychčím ako stará parná lokomotíva a niekoľko zdravotníkov, ktorých obieham, na mňa pozerá s neskrývanou obavou.
Nedeľa 11:27 – Bod obratu na hrádzi
Do normálu sa dostávam až na hrádzi za mostom. Získavam späť istotu. Vytrvalostné cyklotréningy predsa len priniesli svoje ovocie a postupne začínam zdolávať skupinky okolo seba. Jedného za druhým, vrátane mnohých mladších a na pohľad nadupanejších bežcov.
Nedeľa 11:37 – Čaj a pes Argon
Míňame občerstvovaciu stanicu. Sme pod UFO-m, tesne za polovicou trasy. Horúci sladký čaj znamená legálnu pauzu so zdôvodnením. Vidím nádej v očiach viacerých bežcov. Už sme jasne rozdelení: terminátori sú dávno v cieli a my ostatní, hobíci, bojujeme ako sa dá. Väčšina zastavuje a dopĺňa tekutiny.
Ja bežím ďalej. Beží sa mi dobre, som v tempe, len z neho nevypadnúť. Sústreďujem sa na pravidelné dýchanie a techniku – to sa mi osvedčilo.
„Argon! Argon!“ počujem odrazu hysterický krik odzadu. Až vtedy si uvedomujem, že mám vedľa seba spoločníka – krásneho hnedého teriéra. Zjavne mu behanie pri mne učarovalo a rozhodol sa trochu prevetrať aj svojho pánička.
V skupinke sa už začíname poznať: „Túto kočku som pred chvíľou predbehol, už je zase vedľa mňa… Tamtých dvoch o minútu zdolám…“
Nedeľa 11:59 – Finiš na Apolle
Ešte Most Apollo a vidím cieľ! Traja či štyria nadupaní maníci predo mnou zrazu zastavujú a chytajú sa za bok. Žeby nevládali? Toto je moja príležitosť! Zrýchľujem, som v pohode, už ma nič nezastaví.
Do cieľa som dopajdal v čase 1:08:00. O viac ako 12 minút lepší čas než minulý rok, a to bola trať o 2 kilometre dlhšia! Neverím vlastným očiam. Ostávam v cieli fandiť ostatným.
Nedeľa 12:30 – Satisfakcia v cieli
Dávam si teplý čaj, jablko a Red Bull. Nemal by som, ale rozdávajú ho zadarmo. Reštarťáci sú už všetci v cieli. Poctivo strečujem, musím. Sledujem výsledky: v svojej kategórii som skončil na peknom 21. mieste.
Do cieľa pribiehajú poslední opozdilci. V cieli sme všetci vyrehotaní, šťastní, objímame sa, gratulujeme si a fotíme sa. Každý cíti, že Eurovea má v týchto chvíľach úplne inú atmosféru – pozitívnu a nabitú energiou.
Nedeľa 13:30 – Nedeľná šnicľa
Umorení a prepotení prichádzame domov. Kúpeľňa ide na dračku, mal by som vyberať eurové vstupné. Výsledky idú okamžite na internet – priemerná tepovka 166. Uff, dosť! Adrenalín zapracoval.
Poškuľujem po rannej Mikulášskej nádielke. Som hladný ako kôň a na stole sú samé sladké dobroty. Našťastie ma volajú k nedeľnému obedu. Poctivá šnicľa to istí. Dám si jednu, alebo radšej dve? Pre istotu zdolám tri. Moje telo si robí, čo chce. Predstieram zábavu, ale snívam už len o gauči. Dcérka sa na nás už dávno vykašľala a gaučuje v posteli. Endorfíny pomaly doznievajú.
Nedeľa 16:00 – Spánok šampiónov
Konečne kľud. Všetci sa rozišli a ja si líham do postele. Na hodinku, do večera… Budím sa až ráno.
Pondelok 16:40 – Epilóg
Nataša, Milan, Dano, občas aj Štefan. V pondelky predsa beháme! Budem sa hrať na mŕtveho chrobáka, okecám to, alebo radšej nebudem dvíhať telefón? „Veľa práce“ je tiež dobrá výhovorka. Bojujem sám so sebou.
Nakoniec vôľa vyhrá nad zdravým rozumom. Volám Milanovi: „Ideš?“
„No jasné!“ odpovedá.
Volám Danovi: „O piatej pod UFO-m.“
