Aj toto som nedávno nakúpil od dvoch namódených mladíc, keď som sa po dlhej pauze konečne odhodlal obuť do tenisiek a dať pokusne pár kilometrov.
Mám rád, keď si zo seba robím srandu sám. Znesiem a rozchodím aj narážky od mojich blízkych. Čo však vyslovene nemám rád, je moment, keď už meliem z posledného a niekto ma veselo predbieha s „vtipnou“ poznámkou. Alebo keď ma ľahkým krokom predbehnú baby, do ktorých by som to v živote nepovedal.
Stret s pipenami
Najviac ma však pobavili dve pipeny na lavičke. Zadky mali väčšie ako kredenc mojej babky, váha už dávno presiahla hranice ľahkého priemyslu, no s úsmevom žvatlali nasolené chipsy a uškŕňali sa na deda, čo okolo nich uteká. Nechápali.
Keby poznali moje reálne obavy, humor tohto druhu by si asi odpustili:
- „Ubehnem po pol roku vôbec tých pár kilometrov?“
- „Neroztrhne mi zajtra stehná?“
- „Umožní mi brutálna svalovica ráno vstat z postele?“
Zimné pauzy proste nepustia. Raz však začať treba, a tak som zvolil overený račiansky 6-kilometrový okruh hore do vinohradov.
Beh bratislavskými vinohradmi
Počasie vyšlo ideálne – chladnejšie, pod mrakom, mierne mrholenie, vlhko. Prvý kilometer na asfalte som sa naozaj hľadal a nadával si, na čo som sa to dal. Akonáhle som však zbehol z cesty hore do račianskych vinohradov, všetko bolo inak. Les, ticho, hlina pod nohami. Preč z asfaltu.
Chytil som tempo a zrazu som vedel, že to také zlé nebude. Bol som šťastný, len tak sám so sebou. Je neuveriteľný rozdiel dobiehať v strese na autobus a bežať len tak z čistej radosti. V polovici cesty som mal dokonca problém sa otočiť – vôbec sa mi nechcelo správiť návrat. Chcel som bežať stále ďalej.
Nové tenisky sa osvedčili, staré stehná nesklamali. Už viem, že to dám.
A čo vy? Tiež vás občas na trati niekto poučuje, alebo si bežíte vlastné tempo bez ohľadu na reči okolo? Vidíme sa na zimných behoch!
