Blato, sychravo a jarné počasie odrádza od túžby zajazdiť si iba mäkším povahám. Aj dnes som vytiahol horák, reku: "Dám nejaký kilometer, aby sa tá šošovicová ľahšie vstrebávala." Terén v okolí Babice je naozaj dosť ílovitý. MTB Bojná zvykne cyklistu v takých chvíľach prekvapiť. Mám už predošlú skúsenosť a mám aj rozum. Ten hovorí: "Nelez do polí. Nelez ani na poľné cesty, lebo sa zaboríš a zadrbeš tak, že to ani o týždeň nedáš dole."

MTB Okolo Babice

Znudene som zvládol prvú desinu po asfalte. Cesty vlhké, ale bez dažďa, príjemne, ani nefúkalo. Predsa len to skúsim. Za dedinou som vyliezol na poľnú cestu a išlo to. Ďalších desať kilákov bezo zmeny. Krásny pocit, nálada, atmosféra, endorfíny. Do toho volá sused, že či nejdem na bajk. "Veď som", vravím mu "a idem krížom na Bojnú", poznamenávam veselo. Uznanlivo zahmkal a ja som sa pobral ďalej.

Na zvážniciach Inovca

Zrazu predo mnou traktor. Vravím si: "toto nebude dobré." A nebolo. Už po chvíli vo vyjazdených koľajach som pochopil, že čo 100 metrov, to kilo blata navyše. Otočiť sa? Naspäť to je dlhá cesta a hanba k tomu. Veď som utrúsil čosi o MTB Bojná.

Ego prvýkrát vyhralo a ja som prišiel po pol hodine pod Staré Kopanice. Teda nie ja, ale ten korpus človeka a bicykla obhádzaný blatom zo všetkých strán. Trochu sa rozpršalo a mne začalo byť do smiechu. Už je všetko jedno. Rovno som zamieril do hory na lesnú cestu. Veď to opadá.

Keď prehrá zdravý rozum viackrát

To prehral zdravý rozum po druhý krát. Kto mal vedieť, že lesáci budú aj v tomto daždi zvážať drevo? Ak som mal predtým nejaké miesta čisté, po tejto skúsenosti ostali čisté iba oči. Mal som totiž na nich brýle, alebo aspoň to, čo z nich zostalo.

Jazda ako remeň. Vlhkosť nadeľuje svoje rozkoše. Spomínam na starú ruskú pesničku o krokodílovi, ktorý sa cez narodeniny váľal celé hodiny radostne v blate. Cítil som jasné súvislosti. A tak vám dám tri dobré rady k jarnej bajkovačke:

Inovecká MTB skúsenosť

1. Ak prší, nelez na polia. Najmä nie na oráčinu a ťažobné lesné cesty.
2. Ak ti je jasné, že neprejdeš bez strát, vykašli sa na hrdinstvá a otoč to. Ihneď to otoč. Alebo choď radostne ďalej. Potom sa ale nečuduj a uži si to blato dosýta.
   A do tretice:
3. Ak je po niekoľkodennom daždi, ak prší a ak si v paži ďaleko od civilizácie, maj zo sebou aspoň náhradnú dušu a pumpu. Ak totiž pichneš a bude ťa čakať niekoľko hodinové tlačenie v lese, v daždi a v blate, spomenieš si určite popri bohovi aj na Borisa Polevoja a jeho Príbeh ozajstného človeka.

Do kúpeľne priatelia. Zhadzujem to, čo sa ešte nedávno volalo farebným cyklodresom. Vážim o tri kilá viac.

Príjemný deň, užite si jarnú bajkovačku na Považskom Inovci a reštartu nazdar. :-)

Príspevok MTB Bojná: Keď je ego väčšie ako tvoj rozum zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Poznáte ten pocit. Piatok poobede, mozog v režime spánku a jediné, na čo myslíte, je gauč. Presne vtedy prichádza ten moment, kedy potrebujete poriadny reštart. Keď MTB výzva Marhát zavelí: „Poď!“, netreba rozmýšľať. Treba sadnúť na bike a ísť si vyčistiť hlavu do Považského Inovca.

Marhát: Z celovíkendového projektu na „rýchlovku“

Kedysi sme MTB výstup na Marhát (ten ikonický kopec s rozhľadňou pri Piešťanoch) plánovali týždeň dopredu ako expedíciu na Everest. Dnes? Sme starší, možno o niečo rozumnejší, ale hlavne vieme, že tie najlepšie výjazdy sú tie neplánované. Stačia štyri hodiny poobede a cieľ je jasný.

Keď predné koleso mieri k nebu

Lámali sme to, čo prevody a nohy dovolili. Priznávam, trikrát prišlo aj na „tlačenie“. Poznáte to – predné koleso sa zdvíha, tretry sú stále zacvaknuté a zadný plášť zúfalo hrabe v blate a štrku. Vtedy prichádza na rad najdôležitejšia MTB zručnosť: ako elegantne a s gráciou padnúť.

Ponaučenie z výjazdu: Boj s terénom je presne ten druh únavy, ktorý vás paradoxne nabije energiou viac než hodina spánku.

Výhľad, ktorý vám vráti dych

Ak vydržíte tie strmé pasáže, odmena na vrchole v podobe rozhľadne na Marháte je kráľovská. Keď počasie praje, máte svet ako na dlani:

• Juh: Zobor nad Nitrou a silueta Mochoviec.
• Východ: Oponický hrad a Gýmeš.
• Sever: Tematín, Bezovec a pri troche šťastia aj Nováky či Prievidza.

Mám priateľa, ktorý začínal ako amatérsky fotograf rozhľadní. Dnes je z neho profík, ktorý o nich vydáva knihy a motivuje tisíce ľudí k pohybu. My ostatní to robíme pre ten čistý endorfín – pre ten moment, kedy stojíte hore, vietor vám suší pot na tvári a vy viete, že ste to opäť dali.

Rýchly prehľad trasy na Marhát

• 📍 Štart/Cieľ: Nitrianska Blatnica (prípadne Piešťany pre zdatnejších)
• 🚵 Typ trasy: MTB (vhodné pre horské bicykle)
• 📈 Prevýšenie: cca 450 m (pripravte sa na strmý záver)
• ⏱️ Časová náročnosť: 1,5 – 2,5 hodiny (podľa kondície a počtu pádov)
• ⛰️ Najvyšší bod: Rozhľadňa Marhát (748 m n. m.)

Vedeli ste, že združenie MTB Horné Štitare (tím vášnivých cyklistov) každoročne organizujú MTB Tour Marhát?

MTB výzva Marhát ❓ Časté otázky (FAQ)

Čo by si mal vedieť pred cestou (Schéma výšľapu)

1. Zahrievacia fáza: Pohodový výšľap po lesných cestách z obce.
2. Kritický bod: Stúpanie pod vrcholom, kde sa láme chlieb a predné kolesá majú tendenciu "lietať".
3. Odmena: 360-stupňový výhľad z 15-metrovej drevenej rozhľadne.

Príspevok MTB výzva: Vylámať to na Marhát, keď už po práci „fakt nemôžeš“ zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Spara je neznesiteľná, teplomer atakuje 40, asi sa schyľuje k búrke. Po týždni s vnučkou, ktorá vyžaduje neustálu pozornosť a s neutíchajúcim entuziazmom sa pýta “A prečo?” asi trikrát za minútu, nastáva výnimočná chvíľa: mám hodinu. Hodinu len pre seba. Kolobežkou po chotári pre radosť.

Vytláčam z garáže Kostka kolobežku. Nie tú elektrickú, s kolieskami ako od liliputánov, ale tú poctivú, kondičnú, Trip Max. Tá neodpúšťa lenivosť, ale odmeňuje ťa slobodou. Naše spoločné výjazdy majú pravidlá: žiadne slúchadlá, žiadne stopky, žiadne výkonnostné aplikácie (teda väčšinou nie). Len ja, ona a cesty, ktoré poznám desiatky rokov.

Po pár sto metroch cítim, ako sa hlava čistí. Vietor vo vlasoch vyháňa sparu, zjavujú sa prvé kvapky potu a muchy... zatiaľ mi to neprekáža. Telo sa spotí, mozog vypne autopilota. A zrazu tam som. V chotári Horných Štitár, kde nič veľkolepé nestojí, no všetko skutočne, autenticky žije.

Naľavo pšenica, napravo repa. Klas by som aj požmolil, lenže odkedy politici začali s ustarostenými a chápavými tvárami žmoliť pred kamerami, mám na to miernu alergiu. Ale aspoň viem, že držím pšenicu a nie kukuricu, čo sa o každom nedá povedať. Nevyrušujte. Tu sme pri žatve.

Stravoholik

Pri poľnej ceste na letisko predbieham kombajn. Nechcem s ním pretekať, ale fakt nechcem dýchať ten bordel, čo oračko sečko žničko mlátičko pečka zo svojich útrob v tej horúčave vypúšťa.

Kedysi by som dupol aj viac – nie preto, že treba, ale preto, že niekto ma predbehol. Moje obdobie stravoholika sa vyznačovalo tým, že som všetko meral, sledoval, porovnával. Čas, vzdialenosti, rýchlosť, výkon,... Kto ma predbehol, mal po chlebe. Pokaľ som mu stačil. Dnes sa len uhnem pod stromy. Je tam viac tieňa.

Samota lieči

Ľudia dnes hovoria, že nemajú čas. Ale to nie je pravda. Majú ho všetci rovnako. Len ho dobrovoľne vymieňajú. Za scrollovanie, vyplakávanie, hejtovanie, gaučovanie, televízor, sociálne siete, robotu, výkazy, nekonečné mítingy, kariéru, peniaze, ktoré nakoniec aj tak minú iba na to, aby našli kúsok uspokojenia a šťastia.

Byť sám neznamená byť osamelý. Znamená to, že konečne počuješ svoje vlastné myšlienky. Počúvaš ich, triediš ich, vyhadzuješ staré a ukladáš nové. A možno sa aj konečne spýtaš: "Prečo vlastne robím to, čo robím?" Nehľadám radikálne odpovede. Niekedy stačí len vedieť, že tá otázka vôbec existuje.

Seneca by mi možno poradil: “Netráp sa nad tým, čo nemôžeš ovplyvniť.” Tá rada by v dnešnej dobe znela aj: “Nestrácaj čas so správami a sociálnymi sieťami. Nevstupuj do komentárov a online diskusií, ak ti záleží na vlastnom duševnom zdraví.”

Nie je kolobežka ako kolobežka

Cestou k Panenke Márii míňam na poľnej ceste suseda. Tiež na kolobežke. Vraví, že „off-road elektrickej". Vraj chce byť súčasťou smart-komunity. To slovné spojenie ho očividne teší. Pôsobí, akoby mu ho niekto vpísal do vizitky. Ukazuje mi appku, kde sleduje, koľko kilometrov prešiel a koľko kalórií by spálil, keby šliapal. Tento stroj to odmaká za neho.

Zatiaľ čo rozpráva, na moju upotenú tvár pristávajú komáre. Ponúkam im lahôdku. Vlhké a slané, čosi ako Dru tyčinky s koktailom. Usmejem sa teda, poviem že má recht a sústredím sa na dôležité. Keď som rýchlejší ako tie krpaté komárie svine, tak ma nedoštípu. Ale predsa, akú komunitu tvoria ľudia, ktorí sa nechcú hýbať, no majú na to stroje? Kolobežkárske ghostrunnery? Neurazil som ho. Rozlúčili sme sa priateľsky. On má baterku, ja (aspoň verím) energiu v nohách.

Krajina, ktorá nepotrebuje retuš

Cez kľukaté chodníčky v repkovom poli dorážam ku križovatke poľných ciest. K Panenke Márii. Kedysi tu viedol chodník, dnes je zarastený, neviditeľný. Ale socha stojí. Skromne, ako by čakala, kedy si ju niekto zasa všimne.

Naľavo klasy, napravo repa. Obilie je tu zlaté ako medaila, ktorú nikdy nikto nedostal. Vo vetre sa hýbe ako vlasy stareny, ktorá vie, že krása nie je vec účesu, ale príbehu. Na to, aby si zažil nirvánu, nepotrebuješ cestovať cez polku sveta. Krásu máš rovno pod nosom, ak ju vieš vnímať.

Zrazu sa zastavím. Len tak. Hlboko sa nadýchnem. Nie je to jogínske cvičenie. Je to obyčajný výdych šťastia. Kúsok za mnou prebehne srnka. Zľava spieva drozd, sprava tiež čosi čviriká. Ozve sa hrom. Už sa to blíži. Inak ticho. Ticho pred búrkou. Ticho, ktoré reve. Svet je v poriadku.

Kolobežkou po chotári pre radosť

Šťastie nestojí nič. Len tvoju pozornosť a ochotu vyraziť kolobežkou po chotári len tak pre radosť.

V ten večer nestihnem žiadny rekord, žiadnu segmentovú výzvu. Ale v hlave mi zostane čistota. V kolenách príjemná únava. A v duši pokoj, ktorý ti žiadna aplikácia nezmeria.

Tak vezmi kolobežku, bicykel, nohy… čokoľvek. A choď. Nie pre výkon. Ale preto, že môžeš.

A možno cestou stretneš aj samého seba. Usmej sa na svet.

Príspevok Kostkovic horúce predbúrkové zamyslenia alebo kolobežkou po chotári pre radosť zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Jaskyňa Čertova pec pod Havranom v Považskom Inovci. Znie to ako miesto, kde si Lucifer občas upečie štrúdľu, ale v skutočnosti je to nenápadná jaskyňa kúsok od Radošiny, ktorá má viac tajomstiev, než by ste čakali. Ak si myslíte, že o nej viete všetko, pripravte sa – toto miesto vás dokáže prekvapiť.

Pravekí susedia, neandertálci

Prvá vec, ktorú vám o Čertovej peci povedia, je, že bola kedysi domovom neandertálcov. Áno, viete si predstaviť, ako sedeli pri vchode, ohrýzali mamutie kosti a uvažovali, či už vynašli oheň.

Archeológovia tu objavili dôkazy o ich prítomnosti, takže ak sa vám niekedy zdalo, že Slovensko je trochu divoké, spomeňte si, že tu žili ľudia už pred 80 000 rokmi. A bez elektriny!

Prečo "Čertova pec"?

Legenda hovorí, že Čertova pec bola pecou samotného diabla. Ten si tu údajne piekol hriešne duše na večeru. Pravda je ale o niečo menej strašidelná: názov vznikol kvôli tvaru jaskyne, ktorá pripomína pec. Teda, ak máte veľmi bujnú fantáziu. Ale nebojte, doteraz tu nikoho neupiekli – aspoň nie oficiálne.

Čerti a iné záhady

Pokiaľ ide o čertov, miestni vám radi povedia príbeh o tom, ako diabol kedysi naháňal hriešnikov a schovával sa v jaskyni, kým si na nich brúsil pazúry. Realita? Čerti dnes zrejme odišli do teplejších krajín, lebo jediné, čo tu stretnete, sú turisti a občas netopiere. Kedysi bol pri neďalekom motoreste aj stanový kemp ale aj ten už padol za vlasť a dnes sa za plotom preháňajú iba domáce kozy, srnky, svinky a iné domáce zvieratá.

Turistika s bonusom

Ak sa rozhodnete navštíviť Čertovu pec, pripravte sa na netradičný zážitok. Jaskyňa je síce malá, ale atmosférická. Pokiaľ na ceste nezačnú rachotiť a robiť bordel motorkári. V poslednom čase sa cesta na Havran stala tréningovou trasou a kultovým výjazdom testosterónom nabitých motorkárov a štart začína práve... pri Čertovej peci. Okrem nepríjemného revu motoriek, histórie a legendy si tu užijete aj príjemnú prechádzku po okolí. Na lúke poza jaskyňu prechádza turistická trasa na hrebeň, kúsok od Svinského vrchu. A ak máte šťastie, narazíte na huby, medvedí cesnak (v sezóne) alebo lesné plody, ktoré sa tu zbierajú už od čias neandertálcov – len teraz to voláme „bio“.

Správna jaskyňa potrebuje legendu

Čertova pec je príkladom toho, že každá správna slovenská jaskyňa má svoju vlastnú strašidelnú historku. Miestni tvrdia, že ak tu strávite noc, budete počuť divné zvuky. V skutočnosti je to vietor, ktorý prechádza cez otvory v jaskyni, ale kto by si kazil zábavu takým pragmatickým vysvetlením?

Zázračná energia alebo len dobrý vzduch?

Niektorí nadšenci veria, že Čertova pec má špeciálnu energiu. Tvrdia, že keď sa postavíte uprostred jaskyne, pocítite pokoj a harmóniu. Realita? Je tam ticho a zima, takže vás to prirodzene ukľudní.

Lokalita, ktorá prekvapí

Čo však na Čertovej peci naozaj fascinuje, je jej dostupnosť. Leží hneď pri ceste, takže ani netreba plánovať veľkú túru. A v okolí nájdete ďalšie atrakcie, ako Radošinské víno, oboru so zvieratami, či krásne výhľady na Považský Inovec. Takže ak sa vám zdá, že výlet k Čertovej peci bude krátky, ľahko si ho predĺžite – túrou, zoologickou záhradou s deťmi pri rovnomennom motoreste alebo dobrým jedlom a pohárom piva na terase. Klevner však nájdete až v motoreste pri vstupe od Piešťan v Radošine, kde vás nanavigujú aj na pivnice. Vinárstvo nad cintorínom nemá s Radošinským Klevnerom nič spoločné.

Prečo ju navštíviť?

Jaskyňa Čertova pec je ideálnym miestom pre tých, ktorí milujú históriu, prírodu a trošku záhad. A ak si sem vezmete deti, môžete im rozprávať o čertoch a neandertálcoch – a pritom im nenápadne vysvetliť, že ak nebudú poslúchať, možno ich čert príde v noci postrašiť. Každopádne sa hodne zabavia kŕmením srniek pri zvieracej obore.

Takže nabudúce, keď budete hľadať netradičný výlet v Považskom Inovci, skúste Čertovu pec. Kto vie, možno práve tam nájdete svoje vlastné vysvetlenie, prečo sa čerti rozhodli odtiaľ odsťahovať – alebo aspoň dobré miesto na peknú fotku.

Príspevok Jaskyňa Čertova pec a čo ste o nej (ne)vedeli zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Keď zídeš v Považskom Inovci z turistického chodníka, ľahko sa stratíš. Výhodou týchto kopcov je, že sa tu môžeš motať kde chceš. Nevýhodou, že ak si moták, občas sa zamotáš. A to my sme. Pat a Mat stratení na Považskom Inovci?

Hľadanie ideálnej skratky

Aby si sa nestratil, potrebuješ turistické trasy a mapy. Čo sa však stane ak nemáš jedno, ani druhé? Opäť sme raz s Johnym odbočili z trás a hľadali ideálnu skratku z Kulháňa na Inovec. Scéna: hustý les, neskoré popoludnie, nohy na šrot, MTB bicykle už občas aj tlačíme. A nervozita s pribúdajúcim večerom stúpa. Dubodieľ, Inovec aj Kulháň v nedohľadne. Slnko zapadá a medzi stromami sa ozýva len tiché šumenie lístia. Dvaja priatelia, Ja a Johny (tak si hovorí Jano), sa zúfalo snažíme nájsť cestu z týchto zvážnic buď na vrchol Inovca alebo späť do civilizácie.

Johny sa zadýchaný zastaví: "No, toto je v riadnej prdeli. Sme stratení. Ešte tak pichnúť defekt, ani signál nemáme."

Neochvejne sa snažím motivovať a byť nasilu vtipný: "Stratení? Vieš, koľko foriem „stratenia sa“ existuje?" Moc sa to nedarí. Johny s iróniou dodáva: "Áno, to ma určite upokojí. Meliem z posledného, nemám čo piť, nevieme kde sme a začni k tomu filozofovať."

Pokec nás aspoň núti nepoužívať nadmerne vulgarizmy a myslieť na iné, než na zapadajúce slnko a všade stromy: "Stratiť sa v lese, to je nič.", drmolím: "Mohli by sme stratiť niečo oveľa horšie, napríklad náhradnú dušu, zdravie, životný cieľ...."

"Životný cieľ?", kontruje Johny skepticky: "Skôr začínam strácať vieru v tvoje navigačné schopnosti."

Dialóg na tému: ako sa stratiť

Strata viery ide často ruka v ruke zo stratou ilúzií. Tým dnes trpí na Slovensku kadekto. Spoluobčania ktorí stratili orientáciu a namiesto kvality života a nedostatku lekárov riešia plochú zem a svetové sprisahania alebo penzisti, ktorí predávajú budúcnosť svojich detí a vnúčat za prísľuby trinástych dôchodkov alebo vlaky zadarmo. Áno, aj my sme penzisti, ale budúcnosť našich detí a vnúčat je pre nás dôležitá a nie, že po nás potopa. Nechceme vyháňať naše deti z tejto krajiny. Nechceme plieniť prírodu, ničiť kultúru, klamať sami seba, lebo práve to sa dnes deje.

Na druhej strane, stratiť vieru nemusí byť až taká tragédia. Človek musí často padnúť na hubu, aby si uvedomil, ako mu bolo na bicykli dobre. Niekedy potrebuješ niečo stratiť, aby si našiel niečo lepšie. Získaš tak nový pohľad a nové riešenia.

V tejto chvíli by sa nám však plochá zem celkom hodila, tých kopcov už máme plné kecky. Johny preberá žezlo. Víťazne vyťahuje ruksak a vyberá mapu, ktorú očividne neprečíta. Nevie totiž nájsť okuliare. Zabudol si pribaliť čítačky a bez nich je slepý ako patrón. Život nie je vždy spravodlivý. Podrypnem: "Vieš, stratiť sa môžeš aj v každodenných rutínách, k mape napríklad potrebuješ aj brýle", zbytočne provokujem.

Ponárame sa do štúdia mapy ale tentokrát strácame kontakt s realitou. Bez signálu nevime, kde presne sme. Niekde, medzi Palúchom a Ostrou Skalou. Slnko zapadá stále rýchlejšie: "No čo, aspoň máme čerstvý vzduch." Dobitie Heleny definitívne vzdávame a hľadáme logické zdôvodnenia nášho zlyhania: "Zišli sme z trasy a už je neskoro večer. Je zima. To nemáme šancu dať." Johny sarkasticky dodáva: "A medvede. Nezabudni na medvede. A tiež sa už na to celé môžem vysrať!!!"

Otáčame

"No tak, Johny, mysli pozitívne! Stratiť chuť do života alebo lásku, to by bolo horšie. Predstav si, že by si ju nikdy necítil," Viem že táto argumentácia je u dedov, ako sme my, hodne za hranou. Najväčšiu lásku Johny v poslednej dobe prejavuje k raňajkám, desiatej, obedu, olovrantu a večeri. A tiež k orieškom obaľovaným v čokoláde. Kupuje ich na Hlavnej stanici. Moja láska má skôr tekutejšiu podobu: S bielou penou na vrchu. Dobre sa dopĺňame.

Johny apaticky dodáva: "OK, sme stratení na Považskom Inovci. Tak prestaň kecať a zisti, ako sa dostať z tohto lesa?"

Navrhujem stále dole. Niekam dôjdeme.

Stratiť sa v lese má svoj šarm. Je to taký návrat k prírode. Ale čo tak stratiť samého seba? V poslednom čase prestávam niektorým známym akosi rozumieť. Akoby stratili schopnosť kriticky myslieť a racionálne uvažovať. Plochá zem, chemtrails, svetové sprisahania, ... Skutočnou ľudskou tragédiou je stratiť sa v bludisku propagandy, konšpirácií a dezinformácií. Ostaneš len sám so svojimi mindrákmi, zlobou a nenávisťou k celému svetu.

Po zvážnici na Kulháň

Pálime po zvážnici dole kopcom. Cesta odsýpa oveľa rýchlejšie ale kaluže nás často brzdia. Široko ďaleko ani nohy. Konečne máme signál. Podľa máp sme na Močiaroch. Mala by tu byť odbočka na Kulháň. Ak ju minieme nadbehneme si ďalších 18 km. Trochu pookrejem a radostne hlesnem: "Možno sme na chvíľu stratili sebadôveru. Ale rozhodne sme nestratili zmysel pre humor."

Johny trochu ironicky a trochu v panike pritakáva: "Gratulujem. Ten humor nám určite pomôže, ak skončíme v Dubodieli a budeme sa motať po zvážniciach ešte celú noc. Ak nenájdeme do hodiny cestu, stratíš moju dôveru ty sám."

Ak stratíš cestu, možno zistíš, že si na nej zbytočne lipol. Prinúti ťa to nájsť niečo nové, iné riešenie, čo si ani nehľadal. Prirodzene, že sme odbočku na Kulháň minuli. Prirodzene, že sme skončili v Dubodieli a našli niečo nové. Bola tma skvelá krčma, s dobrým pivom a solenými tyčinkami. Zavolali sme domov, nech po nás prídu autom a hodinku sme posedeli. Keď si dal Johny večeru, rozžiarila sa mu tvár. Vrátila sa aj iskra v očiach a láska k jedlu. Ja som prežil podobné pocity po prvom hlte piva. Byť stratení na Považskom Inovci nemusí byť tak zlé.

A tak sme mudrovali a mulatovali ďalej. Cieľ (Inoveckú Helenu) sme podobne ako v Levočákoch nezdolali. Ale hľadajúc cestu von z lesa sme aspoň objavili nové pohľady na to, čo všetko možno stratiť.

Pozn. Helena je rozhľadňa, vysielač na vrchu Inovec.

Príspevok Stratení na Považskom Inovci. Dialóg o tom, ako sa možno stratiť… a nielen v lese zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Dostať sa do Trenčína vlakom je hračka. Stoja tu totiž všetky ZSSK vlaky. V jeho okolí je množstvo cyklistických tratí, ktoré ponúkajú skvelé zážitky – od pohodových výletov po asfalte až po náročnejšie horské MTB traily. Prečo teda vystúpiť v Trenčíne s bicyklom z vlaku?

Niektoré najzaujímavejšie cyklotrasy, ktoré môžete v tomto regióne objaviť sa vám pokúsime priblížiť:

Cyklotrasy v okolí Trenčína

Trenčiansky hrad

Symbol mesta Trenčín, majestátny hrad na skalnatom brale, je skvelým cieľom nielen na prechádzku, ale aj na cyklotúru. Cesta vedie z mesta a môžete pokračovať ďalej po cyklotrasách okolo Váhu.

• Náročnosť: Ľahká až stredne náročná
• Dĺžka: Z mesta k hradu a späť je to okolo 5-10 km.

Vážska cyklomagistrála

Jedna z najobľúbenejších ciest na Slovensku vedie pozdĺž rieky Váh. Trasa je rovná, ideálna pre rodinu s deťmi a cyklistami, ktorí preferujú nenáročné jazdenie. Trasa začína v Trenčíne a vedie až do Púchova, pričom môžete obdivovať prírodné scenérie a vodné nádrže.

• Náročnosť: Ľahká
• Dĺžka: Celková trasa má okolo 85 km, ale môžete si vybrať kratší úsek podľa vašich možností.

Skalka nad Váhom a Zamarovce

Táto trasa vás prevedie nádhernou prírodou v okolí Trenčína, vedie cez Zamarovce až na Skalku nad Váhom. Na Skalke sa nachádza významné historické miesto – kláštor, ktorý je najstaršou pútnickou lokalitou na Slovensku.

• Náročnosť: Stredná
• Dĺžka: približne 15-20 km.

Inovec

Kto by už nechcel vyšliapať na Helenu (rozhľadňa). Pre milovníkov horskej cyklistiky je tu výzva v podobe výletu na Inovec, ktorý je najvyšším vrchom Považského Inovca (1 042 m n.m.). Trasa vedie cez lesy a je technicky náročná, no ponúka nádherný výhľad z vrcholu. Odporúčame štartovať v Trenčianskom Jastrabí, ale skvelé zážitky ponúka aj hrebeňovka Inovca a výstup cez Močiare z Dubdieľu.

• Náročnosť: Vysoká
• Dĺžka: približne 30-40 km (v závislosti od východiskového bodu).

Beckovský hrad

Z Trenčína môžete vyraziť na nenáročnú cyklotrasu popri rieke Váh smerom na Beckovský hrad. Hrad Beckov je impozantná zrúcanina, ktorá dominuje krajinnej scenérii. Cesta vedie cez rovinu, takže je vhodná pre všetky vekové kategórie.

• Náročnosť: Ľahká
• Dĺžka: Cca 30 km (jednosmerne).

Čachtický hrad

Ak máte záujem o dlhšiu a náročnejšiu cestu, môžete z Trenčína vyraziť smerom na Čachtický hrad, ktorý je spojený s legendou o krvavej grófke Alžbete Báthoryovej. Cesta vedie cez kopcovitý terén, ale odmena v podobe výhľadov z hradu stojí za to. Čachtický hrad, vinice, krásne výhľady na kopce Malých Karpát. Ak ste vláčkari, mimoriadne zaujímavé je aj Višňové, Myjavské kopanice a dolina smerom na Starú Turú. Pôjdete v mimoriadne krásnej krajine a stále pozdĺž vlaku. Ak máte dosť, skočíte na vlak.

• Náročnosť: Stredná až vysoká
• Dĺžka: približne 50 km (jednosmerne).

Považský hrad

Ak sa vydáte severnejším smerom od Trenčína, môžete objaviť Považský hrad, ktorý sa nachádza nad mestom Považská Bystrica. Cyklistická trasa vedie popri Váhu cez príjemné roviny, až kým nezačne stúpať k hradu. Považský hrad, prírodné scenérie pozdĺž rieky Váh. Naspäť a dostanete opäť vlakom.

• Náročnosť: Stredná
• Dĺžka: približne 35-40 km (jednosmerne).

Trenčianske Teplice – Omšenie

Z kúpeľného mestečka Trenčianske Teplice vedie malebná trasa cez obec Omšenie. Je vhodný pre rekreačných cyklistov, pretože nie je veľmi náročná a ponúka krásne výhľady na okolitú krajinu.

• Náročnosť: Ľahká až stredná
• Dĺžka: Cca 25 km (okružná trasa).

Tipy na cykloturistiku v okolí Trenčína:

Prečo teda vystúpiť v Trenčíne s bicyklom z vlaku? Výhodou Trenčína a Vážskej cyklokaskády je, že idete temer vždy popri vlaku. Nemusíte tak riešiť dilemu: "Čo potom ak budem mať všetkého dosť."

Najmä v letnom období odporúčame, aby ste zo sebou nosili dostatok vody, základné náradie na opravu bicykla, online mapu a GPS. Ak jazdíte po cestách, noste reflexné prvky pre zvýšenú bezpečnosť. Jar a leto sú v okolí Považského Inovca ideálne mesiace pre cykloturistiku.

Tieto cyklotrasy ponúkajú pestrú rozmanitosť možností pre cyklistov rôznych úrovní, od rodinných výletov až po náročné horské trasy. Okolie Trenčína je bohaté na históriu a prírodné krásy, čo z neho robí perfektnú destináciu na objavovanie zo sedla bicykla.

Príspevok Prečo vystúpiť v Trenčíne s bicyklom z vlaku? zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Chcete sa vybrať na zaujímavý celodenný výlet? Tak sme sa pýtali sami seba a vybrali sme si, pre nás neznáme miesta. Naša trasa  začala v obci Haluzice, ktorá sa nachádza v Bošáckej doline v najjužnejšej časti Považského Podolia. Z Haluzickej tiesňavy na Topoľčiansky hrad. Ale postupne.

Haluzice

Drevený smerovník nám ponúkal dva smery pre výlet. Ako prvé si vyberte smer Románsky kostolík, ak vás tam zavedú cesty, vybrali sme si aj my tento smer. Len čo sme prešli pár krokov objavila sa pred nami zrúcanina – Kostol všetkých svätých v celej svojej kráse.

Po preskúmaní zrúcaniny na tomto mieste nás zvedavosť priviedla ku kamennému hradisku, ktorý obkolesuje kostol a cintorín. Opreli sme si len lakte o hradisko a zrak nám zostal hľadieť očarený výhľadom  na krajinu so svojimi obrobenými poliami, dedinkami, lesmi a kopcami, nakoľko slniečko nám prialo a viditeľnosť bola famózna.

Nakoniec sme sa vrátili k vstupnej bráne zrúcaniny a po okolí cintorína, sme sa vybrali do Haluzickej tiesňavy. Klesajúca cestička vás zavedie k najnižšiemu bodu  tiesňavy, kde je najlepšie začať výstup. Je to  prírodná pamiatka vyhĺbená miestnym potokom v správe štátnej ochrany prírody Biele Karpaty.

Haluzická tiesňava

Pohľad z dreveného mostíka, nachádzajúceho sa na začiatku ponúka pohľad na tečúci potok s vybudovaným najstarším hradením rieky. Celá trasa vedie úžľabinou cca 1 km, ktorá ponúka pohľad na netypický zarastenú krajinu divokou vegetáciu spolu s  náučným chodníkom. Stále pretekajúca voda cez hradenia rieky, ktoré sú unikátne technické diela, vytvára nádhernú zvukovú atmosféru tohto miesta. Stačí  sa  zastaviť, zdvihnúť zrak na okolité vysoké stromy bohato obrastené brečtanmi, na rôznorodú flóru a skaly odolných dolomitov odhalené až po hlinité bridlice.

Občas sme preskakovali tečúci potôčik z jedeného brehu na druhý. Vystupovali sme vyššie a vyššie aj cez rebríčky, ktoré pomáhajú ľahšie zdolávať prevýšenia v tomto rozmanitom teréne. Verte, je tam čo obdivovať.

Prevýšenie 35 metrov ponúka tento výlet zdolať všetkým vekovým kategóriám. Posedenie na konci Haluzickej tiesňavy sme využili na malú prestávku a doplnenie energie s  prineseným občerstvením. Ako správni turisti sme všetko, čo sme si priniesli, a čo sme  nezjedli či vypili, sme si aj odniesli zo sebou.

Čertova pec

Náš výlet pokračoval smer Piešťany a preto ďalšie naše zastavenie bolo netradičné. Nič namáhavé nás nečakalo. Cca 200 metrov sme prešli chodníkom lemovaným stromovou alejou popri veľkej ohrade s domácimi zvieratkami. Informačná tabuľa nám hneď na úvod oznámila, že cieľ nášho zastavenia je pred nami.

Ohromná jaskyňa voľne prístupná bolo miesto, ktoré nás lákalo vidieť. Nečakajte nič gigantické. No skromnosť na miernom kopčeku ponúka použiť fantáziu, pri predstave ako bola táto pec využívaná. A tak sme smelo vkročili dnu. Na druhej strane pece sme vyšli von a strmým kopcom dole sme sa dostali na nádhernú lúku a cestu spať, tam kde sme toto miesto začali spoznávať - Motorest Čertova pec vám ponúka zaujímavé občerstvenie.

Bojná

Dnešný deň sme sa vybrali spoznať pre nás nepoznané. A tak Bojná na výbežku Považského Inovca – Archeologické nálezisko Hradisko Valy expozícia v samotnej prírode, kde sme našli rekonštrukciu slovanskej brány, bola dnes aj naším zastavením..

My sme začínali od brodu pod hradiskom, odkiaľ nás čakalo asi  cca 1 km stúpania s prevýšením 175 m k samotnej vstupnej bráne hradiska. Drevená stavba pôsobí dominantne a prístupová kľukatá cesta je lemovaná drevenými sochami, ktoré znázorňujú obyvateľov a ich život na hradisku.

Valy

Neodolali sme a vstúpili sme do voľne prístupnej expozície. Na nás pôsobila budova zhotovené z mohutného dreva dosť bezpečne. Vychutnali sme si aj výhľady z okien druhého poschodia budovy. Tento areál ponúka ešte pár zaujímavosti. No všetku jeho krásu si pozrite radšej sami. A tak nechám na každom z vás, čo nájdete pri jeho návšteve, ak vás tam zvedavosť zavedie. Je tam čo objavovať a spoznávať. Podľa mňa určite stojí za námahu navštíviť toto miesto.

Topoľčiansky hrad

Máme za sebou niekoľko pozoruhodných lokalít, no ešte nám ostali sily na posledné príťažlivé miesto.

Podhradie ponúklo dobré parkovanie, aby sme zvládli viac miest za jeden deň. Veľmi jemné stúpanie nám neodhalilo hneď na začiatku posledný cieľ nášho výletu. Krok za krokom sme išli po asfaltovej ceste k odbočke vpravo. Trochu prudkejšie stúpanie vychodenou cestičkou, ktorú lemovali rôznorodé kríky nás viedla hore na kopec. A zrazu koniec cesty.

Po pravici zoskupenie skál z dolomitového vápenca sme samozrejme preskúmali. Trochu udržiavanie rovnováhy a už len veľký nádych a výdych. Nádherné výhľady okolitej krajiny pod Považským Inovcom. No koniec nášho výletu to ešte  nie je.

Po krátkej prestávke sme sa zo skál vrátili na cestičku a po cca 100 sme už stáli pred dominantou – Topolčianský hrad.

Prevýšenie je cca 46 m a preto je opäť spoznávanie tejto zrúcaniny vhodný pre záujemcov každej vekovej kategórie. Najstaršia písomná zmienka o hrade pochádza z roku 1235 a vraj hrad mal veľa majiteľov. Mňa stále fascinuje jeho krása, i keď dnes nás najviac očarí hlavná hranolová veža, či čiastočné zrekonštruované nádvorie.

Prechádzkou tejto zrúcaniny končíme celodenný výlet z Haluzickej tiesňavy na Topoľčiansky hrad, naplnený viacerými lokalitami a zaujímavými miestami.

Príspevok Z Haluzickej tiesňavy na Topoľčiansky hrad – Inovec spoznávačka zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Dnes nás zlákalo spoznať jednu z mnohých turistických trás Považského Inovca. Túra z Kulháňa na Duchonku. Tak poďte trochu vám ju predstavím a možno aj nalákam na jej osobné spoznanie. Na nohách športová obuv a ide sa. Štart máme v osade Kulháň približne 1,5 km západne od obce Zlatníky pri reštaurácii „Viridis“.

Kulháň

je prírodná rezervácia v pohorí Považský Inovec. Nachádza sa v katastrálnom území obce Zlatníky, okres Bánovce nad Bebravou v Trenčianskom kraji. (wiki)

Pár pohľadov na smerovník a začíname náš výlet cez pohorie k vodnej nádrži Duchonka.  Kroky smerujeme miernym stúpaním do lesa. Košaté stromy tvoria nádherný tieň skoro po celej dĺžke cesty a sem tam presvitajú lúče slniečka. Táto oblasť ponúka mnohé vyznačené trasy pre turistov a cykloturistov.

Napájame sa na lesnícky náučný chodník Duchonka-Kulháň. Po ceste objavujeme informačné tabule, ktoré ponúkajú poučenie o pozoruhodnostiach tohto miesta. Zaujme nás info o duboch v lokalite Kulháň, o kolóniách lesných mravcov či o malej obore diviačej zvery, o lese, o druhoch drevín a iné.

Občas nás zláka okolitý lesík. Vstupujeme medzi stromy s nádejou, že budeme mať šťastie a nazbierame aj huby. Zopár jednotlivcov z našej skupinky sa na chvíľu viac vzdiali od nás. V hlave mi prebleskuje myšlienka  „hádam sa nik nestratí“. Dary lesa v podobe jedlých húb sa nám nedarí nájsť. No zopár nejedlých krásavcov sme videli.

Z Kulháňa na Duchonku

Cesta vedie terénom hore aj dole a opäť hore a dole, až prichádzame k malej lúke. Pokračujeme okolo nej ďalej cez mostík ponad rieku Železnica.

Železnica je potok v severnom výbežku Podunajskej nížiny. Na hornom toku preteká lesnatým prostredím, po vstupe do nížiny napája vodnú nádrž Duchonka.

Po prekročení potoku sa začínajú objavovať upravené časti krajiny s chatami a domami. Dostávame sa k zastávke autobusu (Prašice, Duchonka, polesie) a k turistickému smerovníku.

Pokračujeme lesnou cestičkou asi 600 m okolo čiastočne schovaných malých chatiek v lese. Bohatý les sa začína prerieďovať. Dorážame k pláži, ktorá sa nachádza na západnej časti vodnej nádrže.

V srdci brezového hája, v severnej časti obce Prašice, v blízkosti 17 ha veľkej vodnej nádrže, sa nachádza rekreačná oblasť Duchonka, V súčasnosti je možné pobyt pri vodnej nádrži Duchonka spojiť s možnosťou člnkovania, surfovania a vodného bicyklovania.

Netrvá nám dlho a už sedíme v bufete s malým občerstvením. Vychutnávame si zároveň pohľad na hladinu vodnej nádrže. Po načerpaní nových síl sa poberáme tou istou cestou späť.

Ako kráčame míňame chatovú oblasť a ďalej pokračujeme cez potok. Prechádzame okolo lúky a potom ideme už len hore aj dole a opäť hore a dole :-).

Stará železnica

Hneď na prvom stúpaní hore pri okraji lesa zastavujeme. Vidíme krajinnú scenériu ako vystrihnutú z filmu. Naokolo lesy, náletová drevina, uprostred kamenné nástupište a pred ním na podvaloch koľajnice smerujúce už nikam. Pozostatky z Veľkotopoľčianskej priemyselnej úzkorozchodnej železnice dodávajú iskru s nádychom minulosti. Jedna z informačných tabúľ z náučného chodníka tiež prezrádza niečo z histórie železnice.

Prvou a zároveň najväčšou stanicou, výhybkou i nákladiskom v katastrálnom území Zlatník bola stanica Kulháň vybudovaná na tzv. Novej lúke pri starej lesnej ceste spájajúcej osadu Kulháň s polesím Duchonky.

Po malom zastavení pokračujeme a užívame si trasu s nádhernou prírodou navôkol až k reštaurácii, kde náš dnešný výlet začal. Máme šťastie na stretnutia s usmievavými cyklistami, bežcami a turistami.

Na pstruha

V reštaurácii v prírodnom prostredí si nachádzame miesto na sedenie v drevených zastrešených altánkoch a už len čakáme na objednané pohostenie. Je to agroturistické zariadenie, ktoré ponúka vo svojej reštaurácii dnes už dosť slávne famózne pečeno-údené pstruhy. Mnaaaaaam:  rybka, chlebík a kyslé prílohy, podľa nášho výberu. Po úžasnom neskoršom obedíku naše dnešné chvíle strávené v pohorí Považského Inovca končia.

Túra náučným chodníkom z Kulháňa na Duchonku. Ak chcete aj vy spoznať tieto miesta a absolvovať 10 km trasu s dvojitým jednoduchým prevýšením cca 150 m, tak neváhajte. Zvládnu to naozaj všetky vekové kategórie.

Príspevok Z Kulháňa na Duchonku, po náučnom chodníku popri železničke zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.