Milujem Garmin navigáciu. Hlavne vtedy, keď na nej nastavím možnosť „najkratšia trasa“. Zo Žarnovice cez Hodrušu – to som ešte ako-tak chápal. Odbočku na Kopanice už menej, ale na cesto-necestu č. 2520 určite nezabudnem. Takisto ako na cyklookruh okolo Sitna cez Krupinskú vrchovinu na Počúvadlo.

Ak si chcete v okolí Banskej Štiavnice preveriť svoje fyzické aj psychické limity, dajte si výstup na Sitno zo Svätého Antona. Ak vám je to málo, pridajte Žibritov smerom na Krupinu. Ale ak chcete skutočne oceniť kvality Štiavnických vrchov, Krupinskej vrchoviny a celoodpruženého horáku, dajte si asfaltku č. 2520. Neuveríte, čo to s vami spraví.

🚴 Trasa v skratke:

• Dĺžka: 99 km
• Prevýšenie: cca 1 650 m
• Trasa: Počúvadlo – Svätý Anton – Žibritov – Krupina – Bzovík – Horné a Dolné Mladonice – Senohrad – Hontianske Nemce – Prenčov – Počúvadlo
• Povrch: Asfalt, zničená cesto-necesta, čerstvo liaty katran a polodivoká šotolina.

☀️ 11:40 | Počúvadlo: Iba 33 stupňov a ani mráčik

Mám jasný plán: krátky cyklovýlet, podvečer kúpanie v tajchu, nejaké to pivo a o polnoci peší výstup na Sitno. Na jeden deň až-až. Netreba to preháňať.

Vyrážam z Počúvadla smerom na Banskú Štiavnicu a spúšťam sa do Svätého Antona. Hovädzí vývar v Antolskom mlyne pred jazdou vždy poteší. Mnoho ľudí sa ma pýta, či som normálny bicyklovať v tomto neľudskom teple. „To dám,“ odpovedám hrdinsky. Zalievam pitný režim jedným pivkom a vyrážam na Žibritov.

Túto cestu sme objavili už minule. Krásne 17% stúpanie nás preverilo aj vtedy, lenže vtedy sa teplota neblížila k bodu varu. Som na vrchu. Prvých 30 km mám za sebou a zo mňa leje ako z pretlakového hrnca. Tipujem, že som ľahší tak o kilo. Spúšťam sa – zatiaľ len z kopca, nie na duchu. Nasleduje nádherný 15-kilometrový padák až do Krupiny.

🌡️ 13:00 | Krupina a Bzovík: Asfalt má 53 stupňov

Som v centre Krupiny. Nikde ani nohy, vzduch od šialeného tepla doslova kmitá. Dopĺňam vodu a pálim ďalej na Bzovík. Je niečo po jednej a teploty začínajú kulminovať. Vidím na teplomere tabuľu: vzduch 38 °C, asfalt 53 °C. Paráda.

Na odbočke na Bzovík opravujú cestu. Kolesá sa mi hlboko lepia do čerstvého, rozhorúčeného asfaltu. Radšej to vzdávam, hádžem bicykel na plece a chvíľu kráčam po vlastných.

Hore, dole, hore, dole, hore, dole... Tak by sa dala stručne definovať Krupinská vrchovina. Z diaľky to síce vyzerá ako zvlnená rovinka, ale my GPS-kári vieme svoje. Cieľový Senohrad (vstupná brána na Lešť) je naftovo položený takmer v rovnakej výške ako Banská Štiavnica.

🛑 13:50 | Mladonice: Boj o prežitie a záchrana medokýšom

Bzovík je na dohľad. Váham pred krčmou, či to nezastaviť a nevykašľať sa na celú akciu. Lenže plán som rozkecal viacerým, bol by som všetkým len na smiech. Doťahujem to pred bránu bzovského hradu. Ako obyčajne – zavreté. Bzovík som navštívil v priebehu 40 rokov trikrát a vždy bol zavretý.

Nohy sa mi točia stále ťažšie. Odbočujem. Ak tam raz pôjdete a budete mať dosť, nech vás ani nenapadne odbočiť na Mladonice. Sú Dolné a Horné – a domáci dobre vedeli, prečo ich tak nazvali. Trikrát zostúpam o 200 výškových metrov a trikrát sa vyšplhám o 200 metrov späť nahor. Dvanásťpercentné stojky. Výškovo som stále tam, kde predtým, ale fyzicky úplne na dne. Leje zo mňa, vážim tak o tri kilá menej.

Krása Krupinskej vrchoviny spočíva v tom, že tu nie sú takmer žiadne lesy. Nie je sa kam skryť pred spálením. Začínam chytať ľahkú paniku. Studne po ceste sú vyschnuté, obyvatelia zalezení a ja mám brutálny smäd.

Až v Hornej Mladonici stretávam živú dušu. Pýtam vodu. Miestni hneď vidia, že tu ide o život. Ochotní ľudia do mňa hneď chcú naliať dva panáky. Márne sa vzpieram, no nakoniec vyjednám studený medokýš z jedinej fungujúcej studne v centre dediny. Po tom, čo vypijem 2,5 litra vody v priebehu 5 minút, sa pýtam na cestu do Senohradu. Potešia ma: „Už to nie je ďaleko, nejakých 7 km... ale furt len do kopca.“

🚲 14:20 | Senohrad: Maďarskí cyklisti to vzdávajú, ja idem ďalej

Centrum Senohradu je ukryté v 50 metrov hlbokej diere. Chvíľu premýšľam, či mi stačí odfotiť tabuľu, alebo sa hrdinsky spustím dole a potom to znova vylámem nahor. Kopce a 37 stupňov jednoducho nejdú k sebe. Už mi je to všetko jedno. Padám dole ku kostolu.

Tu stretávam troch mladých maďarských cyklistov na ťažko. Sú úplne zničení. Lámanou angličtinou mi hovoria, že dali 40 km, ale tu končia – v tomto tepla sa vraj nedá jazdiť. Premýšľam nad ich zdravým rozumom. Ja mám v nohách 50 km, cez 800 výškových a raz taký náklad pred sebou.

Dopĺňam bidony a v ľahkých halucináciách vyrážam naspäť. Prichádza odmena – Božia cesta. Nádherných 30 km do Hontianskych Nemiec takmer stále len z kopca. Tento zjazd ma vracia do života. V Diviackom si dávam maďarský guláš. Sála zo mňa teplo ako z akumulačnej pece. Hlava ma bolí, tvár mi horí, telo mi horí. A to mám pred sebou ešte Prenčov, Chlastavu, Badín a ako návdavok záverečné stúpanie na Počúvadlo.

🍺 Finálny očistec pri Počúvadle

Hlava mi v racionálnych chvíľkach hovorí: „V tomto tepla to nedáš. Mas úpal. Si hotový.“

Do Prenčova to ide celkom v pohode. Finálny očistec však prichádza v stúpaniach na Chlastave. Pôvodný plán urobiť peknú 5-hodinovú cyklotúru som trochu prešvihol. Po 7 hodinách neľudského boja dorážam k posledným zákrutám Počúvadlianskeho jazera. Posledné metre si ani nepamätám. Bicykel v 5 % svahu už len malátne tlačím.

Parkovisko. Auto. Krčma. Pivo. Voda.

Keď som sa praštil do vody v tajchu, hladina okamžite klesla o pol metra, ako sa voda pri styku s mojou prehriatou hlavou vyparila. Dávam skvelo vychladenú dvanástku a znova skáčem do vody. Postupne sa schladzujem.

Vyhral som. Nohy slúžia, hlava prežila. A čo ma čaká teraz? No predsa ten ohlásený nočný výstup na Sitno!

📝 Poučenie zo Štiavnických vrchov

• Ak vám v 37-stupňovej teplote niekto hovorí, že bicyklovať cez obed je blbosť, bezhranične mu verte.
• Nenamýšľajte si, že ste lepší a odolnejší, než v skutočnosti ste.
• Kto nezbicykloval cyklookruh okolo Sitna, Štiavnické kopce a Krupinskú vrchovinu, ten nevie, čo je to poctivý cyklistický chlieb.
• A ak si ešte nebol na Sitne... tak hybaj hore!

Príspevok Cyklookruh okolo Sitna a Krupinskej vrchoviny: 99 km, 1 649 výškových a 38 °C pekla zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Kvíz: Banská Štiavnica a okolie, Koľko toho vieš o Sitne, Štiavnici a tomto kúte Slovenska?

Štiavnicke vrchy sú pozostatkom Štiavnickeho stratovulkánu, ktorý sa vyformoval pred 16 miliónmi rokov na území Slovenského stredohoria. Pôvodne bol vysoký do 4 km a zaberal asi 2 200 km². Bola to najväčšia sopka na našom území. vznikla opakovanými erupciami, ktoré striedali výlevy lávy s vrstvami popola a ďalšieho vulkanického materiálu. Tieto vrstvy sa hromadili po dlhé obdobie a vytvorili obrovský vulkanický masív. Pôvodný vulkán bol jedným z najväčších stratovulkánov v Európe s priemerom asi 50 km. A práve vulkanická činnosť vytvorila niekdajšie bohaté rudné žily, ktorými sa región preslávil.

Tajchy, štôlne, nádherná príroda, lesy a banská história. V spolupráci s knižným vydavateľstvom CBS Slovensko z neba sme pripravili krátky vedomostný test, koľko toho o Banskej Štiavnici a jej histórii a tajchoch viete. 10 otázok, vždy iba jedna správna odpoveď.

Kvíz: Banská Štiavnica a okolie

Test začnete kliknutím na tlačítko ĎALEJ. Test je bezplatný. Žiadne registrácie, ani reklamy. Správne odpovede a výsledok sa zobrazia na konci testu. Rekord je pod 3 minúty. Budeme radi, ak test zozdieľate a pochválite sa svojim výsledkom. :-)

[HDquiz quiz = "503"]

Ďalšie testy o Slovensku tu >

foto: CBS flying team, Slovensko z neba: z knihy Banská Štiavnica a okolie z neba

Príspevok Kvíz: Banská Štiavnica a okolie z neba zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Je štvrtok, šesť päťdesiat ráno. Spal som šesť hodín a tých vyše stoosemdesiat kilometrov a takmer dvetisícdvesto výškových metrov zo včera moje telo tak úplne nezabudlo. Môj verný CTM Elite už čaká s nabitým Garminom opretý o priedomie. Nahadzujem návleky na nohy a bundu, keďže vonku je rezkých osem stupňov a vyrážam.

Z Budče na Kováčovú

Z Budče po Stráže sa celkom zohrejem. Včera som prišiel cez Zvolen, takže odbočujem doľava, smerom od Zvolena a začínam sa rozbiehať cestou popri potôčiku zakrytom stromami. Prichádzam k odbočke na Kováčovú. Konečne dostanem tep do pracovného bodu. Je to síce len dvesto metrov hore k rehabilitačnému centru, ale poctivých jedenásť percent. Odtiaľ dolu do dediny značne vyšším tempom. Na konci dediny ide bunda dolu. Slniečko svieti, ale návleky nechávam ešte. Vlastne nechal som ich až do konca, lebo som nechcel aby mi zhoreli kolená, ktoré som si prezieravo nenatrel.

Z Kováčovej do Banskej Bystrice

Z Kováčovej poľnou cestou, na ktorej bol kedysi asi asfalt, až do Sliača. Treba sa porozprávať s Googlom, čo považuje za cestu. Na križovatke s hlavnou cestou odbočujem doľava a pozdĺž letiska Tri duby smerujem k Banskej Bystrici.

Za vchodom základne stále hrdo stráži Mig-21 v zelenej kamufláži. Počas jazdy popri konci základne ma sprevádza práve štartujúci L-410 smerujúci kamsi na Brezno. Ťahám po hlavnom ťahu priamo na Bystricu a obchádzam tak všetky dediny. Silný protivietor mi nedovolí príliš sa rozbehnúť, aj keby som na to mal silu. Čaká ma dlhá cesta, zatiaľ žiadne heroické výkony neplánujem.

Bystricu prechádzam ako tradične, vyžeriem všetky červené. Mám ťažké srdce na toho programátora. Viem, že musím ísť stále po hlavnom ťahu na Brezno a na veľkej križovatke za nadjazdom ísť doľava. Po včerajšom incidente, keď som sa vydriapal na zlý kopec, preventívne kontrolujem GPS za každou križovatkou.

Na Panský diel

Kynceľová je pohodička, dolu brehom, rovina, trošku briežok. Nemce stále žiadna záťaž. Stúpanie začína narastať smerom ku koncu dediny. Po prvú križovatku sa najviac zdvihne na deväť percent, čo je stále bez nejakej veľkej námahy. Odbočujem vpravo a na ceste vidím značku z nejakých pretekov, informujúcu ma, že ma čaká päť kilometrov. To je fajn, aspoň viem ako rozložiť sily. Dolu krátkym briežkom a máme tu prvé stúpanie.

Garmin mi ukazuje znepokojivých jedenásť percent a občas poskočí aj vyššie. Radím najmenšiu pílu a prehadzovač tiež nesmelo poskakuje bližšie ku kolesu. Stále mám pár prevodov v rezerve a kadencia je v pohode, vyliezli sme aj horšie, všakže. Po druhom kilometri škaredo zazerám na Garmin. Pod jedenásť percent som od začiatku kopca nebol a bolo pár úsekov, kde mi nemilosrdne ukazoval štrnásť. Našťastie som dobre urobil, že som sa neodpálil na začiatku a pekne plynulo sa ženiem ďalej.

Na Šachtičkách som od začiatku stúpania za niečo vyše pol hodinu. Poobzerám sa po značke. Ešte ma čaká posledný výstup na samotný Panský diel. Rezignovane zhodnotím, že to je asi tá anténa na vrchu poriadne strmej zjazdovky predo mnou.

Značka ukazuje na štrkovú cestu na boku kopca. Vnútorne zmierený s nejakým úchylným stúpaním po hroznom povrchu sa vydávam tým smerom. Na moje prekvapenie cesta obvíja kopec a vôbec nie je taká strmá ako som čakal.

Napredujem až prekvapivo rýchlo. Na konci lesa cez lúku, kvalitne pohnojenú pasúcimi sa ovcami. Posledné stúpanie okolo priviazaného ovčiarskeho psa, ktorý jasne dáva najavo, že sa mu nepozdáva môj prechod jeho územím. A som hore. Ani to nebolelo, zatiaľ. Fúka vietor a je celkom sviežo. Celý mokrý si zasa rýchlo obliekam bundu. Počasie ma zrejme chce odmeniť za môj heroický výkon. Modrá obloha s roztrúsenými kopovitými mrakmi. Bystrica kusisko podo mnou.

Keď už som sa dostatočne pokochal výhľadom na všetky strany, púšťam sa dolu.

Zjazd cez Bystricu do Zvolena

K lyžiarskemu stredisku Šachtičky idem pomaly, cestné gumy na štrku nerobia dobrotu. Cestou sa ma turisti pýtajú, či tu žijú medvede. No žijú, čo by nežili, však sú to Nízke Tatry. Aspoň by mal človek motiváciu do kopca.

Na Šachtičkách začína asfalt a ja viem, že ma čaká päť kilometrov takmer rovnej asfaltovej cesty s jedenásť a viac percentným klesaním. Poriadne sa pozapínam, skontrolujem či mi nič nevypadlo, vracať sa neplánujem. Ide sa na to. Vietor mi začína hučať v ušiach. Míňam nejakých turistov. Pred neprehľadnými zákrutami trochu pribrzďujem, ale inak to púšťam. Poskladám sa do aerodynamickej polohy s hlavou takmer na riadidlách a lakťami tesne pri tele. Osemdesiatštyri kilometrov za hodinu hovorí za všetko. Dolu som skôr, ako som si stihol uvedomiť, že ak spadnem, tak je po mne.

Zase triezvy, do kelu!

Na križovatke tento krát idem rovno a prichádzam na sídlisko Sásová. Zastavuje ma policajná hliadka. Normálna cestná kontrola. Zaznamenajú si výrobné číslo bicykla, v rámci pátrania po kradnutých. Tiež prvý krát v živote fúkam. "Zase triezvy, do kelu!"

Počas kontroly sú veľmi priateľskí a na záver mi ešte aj cestu poradia. Veľmi pozitívna skúsenosť, zišlo by sa takýchto viac. Rútim sa dolu mestom. Tradične pár zlých odbočení, ale kým sa človek ťahá dolu kopcom, tak ide dobre.

Pamätník SNP

V centre navigovanie úplne vzdávam a jednoducho idem za kostolnou vežou. Prejdem fuehrerovi pod oknami a pofotím námestie. Rýchly kuk do mapy, kade najrýchlejšie k pamätníku SNP. Zákaz vstupu na biku, tak pomaly tlačím a fotím tanky, delá, vagóny.

Stačilo folklóru, ide sa na Zvolen. Nechcem ísť znovu po tej istej ceste, takže na konci Bystrice idem rovno na Kremničku. Do Zvolena to už bude stále len dolu kopcom, takže aj rýchlosť konečne trošku stúpne. V Badíne doľava prudkým klesaním a na križovatku s hlavným ťahom, po ktorom som prišiel.

Na križovatke pôsobí chaos mladý chalan na biku. Ide po hlavnej, ale chce dávať prednosť autám čo idú z bočných ciest a oni ho samozrejme púšťajú podľa predpisov. Chalan ostáva stáť, tak my ostatní prechádzame ako sa patrí a nechávame mu prázdnu križovatku.

Bicyklom na Zvolen

Idem rovno na Vlkanovú, po hlavnej doprava na Zvolen. Ďalšia dedina je Hronsek. Upútala ma tabuľa smerujúca na drevený kostolík zapísaný v UNESCO. Vždy som si myslel, že to je tá rozpadnutá búda v strede dediny pri hlavnej ceste, ale teraz spozorujem tabuľu, ktorá smeruje do dediny mimo hlavnej cesty. Tak idem podľa nej. Je tam, hneď za prvou zákrutou. Asi by som to ani nenazval kostolíkom, lebo rozmerovo je to riadny kostol.

Rovno popri Hrone

Sadám na bike a ťahám ďalej. Do Sliača prichádzam po hlavnej a hneď za mostom cez Hron sa otáčam a vychádzam na hrádzu. Tá je úplne nová, má skvelý hladký asfaltový povrch a vedie až do centra Zvolena, prakticky priamo na námestie. Tam sa pri každom prejazde snažím nájsť miesto, kde do jedného záberu dostanem pamätník aj zámok. Odtiaľ samozrejme k pancierovému vlaku.

Pamätám si na knižku z môjho detstva, kde bol odfotený tento vlak aj so zámkom. Lenže odvtedy už stromy v parku značne podrástli a teraz už je vidno len strechu.

Späť na cestu popri zámku ponad stanicu. Z mosta ešte niekoľko fotiek. Práve vyráža zo stanice osobáčik ťahaný nádherným modernizovaným Okuliarnikom.

Zámok sa nedá odfotiť tak, aby človeku nezavadzal stále nejaký stĺp alebo vedenie, tak si pofotím radšej vlak. Dlhou zákrutou schádzam na hlavný ťah, aby som ho hneď na ďalšej odbočke na Krupinu opustil. Hneď za odbočkou sa nachádza Koliba.

Je pol jednej, najvyšší čas niečo pochrumkať. Pracujúci ľud sa tu zlieza na menučko, tak sa pridám. Drobnučká servírka mi odporučí kuracie prsia plnené sušenými paradajkami. Napriek výbornej chuti, moja a jej predstava o veľkej porcii sú zrejme značne odlišné.

Nastáva chvíľa pravdy. Teraz sa môžem vrátiť na stanicu, sadnúť na vlak a za tri hodinky som doma. Alebo... Ďalší z cieľov je Sitno. Je to len štyridsaťtri kilometrov. Po Krupinu je to po vetre a v podstate dolu kopcom. Spal som málo a som už celkom uťahaný. Ale nie zničený. Prichádzam k hlavnej ceste. Vľavo? Určite budem preklínať ten nápad. Vpravo? A vzdať to štyridsať kilometrov od druhého cieľa?

Na Sitno

Vľavo! Plynulo sa rozbieham, zatiaľ čo ma v tesnej blízkosti míňajú kamióny, rútiace sa na Šahy. Nič pre slabšie povahy. Aspoň že krajnica je relatívne široká a po prechode prvým priesmykom sa za obcou Podzámčok rozprestrie široké údolie.

Hneď vedľa cesty sa vinie železničná trať. Napriek tomu, že osobnú dopravu tu zrušili, ak má človek šťastie, môže stretnúť nákladný vlak. V lete tadeto chodievajú počas akcií historické vlaky do Krupiny a späť.

Dobrá Niva je jediná obec, cez ktorú cesta vedie priamo. Nejaký talian na motorke ma skoro vytlačil z cesty, lebo však prečo by on mal stáť za autom, ktoré odbočuje. Za obcou Babiná nasleduje jediné vážnejšie stúpanie, ktoré je však dlhé iba niekoľko stoviek metrov. Vietor mi pekne pomáha, takže ani veľmi netrpím.

Za kopcom zbadám vpravo malý penziónik. Volá sa Hanišberg. Pri bare si objednám tradične Kofolu a očami prechádzam poličky za pohľadnou slečnou za barom. Hľadám Horalky.

Kombinácia veľkej Kofoly a Horalky, to je zaručená energia na najbližšiu hodinu.

Žiadne však nenachádzam, ale zrak mi padne na jablkovo-orechovú štrúdľu vystavenú na bare. Nádherne naaranžovaná štrúdľa so šľahačkou, škoricou a nejakým sladkým sirupom, to je tá správna posila pre telo aj morálku. Takto povzbudený vyrážam smer Krupina. V zjazde nie je problém ísť rýchlosťami presahujúcimi štyridsať kilometrov za hodinu. Viem, že o chvíľu budem ľutovať že som sa narodil, ale teraz si to užívam.

Žibritovský prejazd

Na začiatku Krupiny treba hneď odbočiť na Žibritov. Cesta okamžite začína stúpať. Moje tragické predstavy sa však nenapĺňajú. Sem tam prudšie stúpanie, ale celkovo to vôbec nie je také zlé. Povrch cesty je dokonalý. Žiadna premávka. Od odbočky v Krupine do Žibritova za necelých 25 minút. Samotná dedina je dokonca v miernom údolí, takže si človek užije aj trošku zjazdu.

Celý čas sa cesta tiahne lesom a pasienkami s roztrúsenými domčekmi. Raj na zemi, ak k životu človek nepotrebuje internet, alebo signál na mobil, alebo obchod či rýchlu zdravotnú pomoc. Za dedinou cesta opäť stúpa. Ruky už automaticky cvakajú prevody podľa sklonu a vôbec to neriešim. Odrazu sa les otvorí a pred človekom sa rozprestrie údolie Banskej Štiavnice.

Zjazd do Svätého Antona

Začína veľmi rýchly zjazd do obce Svätý Anton. Hneď na jej začiatku však podobne ako v Krupine odbočujem vľavo a vychádzam z nej. Pamätám si, že odbočka na Sitno vôbec nie je označená, ale je to prvá asfaltová odbočka vpravo. Keďže som sa poctivo pripravoval a cestu som obzrel na Google StreetView, viem ako vyzerá a absolútne neuveriteľne na moje pomery správne odbočím.

Výšľap na Sitno

To, čo nasleduje by som nazval nočná mora amatérskeho cyklistu a sen vrchárov. Hneď v prvom stúpaní sa sklon zastaví niekde okolo šestnásť percent. Potom sa však zmierni na civilizovanejších deväť až desať. Cesta prechádza usadlosťou Rovne.

Kombinácia miestami brutálneho sklonu a občasného výskytu štrku stúpanie príliš neuľahčuje. Cesta ďalej vedie k lesu, do ktorého vojde. To je hlavne počas slnečných dní príjemná zmena, hlavne pre tých, čo im vysoké teploty v stúpaní nerobia príliš dobre. Stúpam cez zákrutu a po chvíľke vychádzam na hrebeň. Som von z lesa a otvára sa mi nádherný výhľad na Svätý Anton a okolité vrchy.

Rovnako však aj výhľad na vysielač, hrozivo sa týčiaci o štyristo metrov vyššie na zalesnenom vrchu priamo predo mnou. Aspoň, že povrch je stále kvalitný asfalt a tu na hrebeni už je aj to stúpanie celkom v pohode, takmer rovina. Zvyšujem tempo a vchádzam znovu do lesa. Sklon začína opäť narastať. Stretám zaparkované auto, patriace zrejme turistom, ktorým sa nechcelo trepať sem zdola.

Obchádzam závoru a začínam stretať prvé skupinky. A čo by to bolo za výlet po Slovensku, keby človeka cestou hore nesprevádzal bojový pokrik najväčšieho humanoida z chaoticky pobehujúcej skupinky: „Bacha děcka, jede kolooooo“.

Keby som nebol práve príliš zaneprázdnený zomieraním v osemnásť a viac percentnom stúpaní, mohol som pozrieť, či aspoň dodržal dress code a mal ponožky v sandáloch.

Samozrejme s blížiacim sa vrcholom kopca si človek začne nahovárať, že hádam sa to už trošku znormalizuje. Ale kdeže.

Kto chce ísť na Sitno, musí si to zaslúžiť

Priamo pod vrcholom Garmin ukazuje nádherných dvadsaťšesť percent. V každom prípade už vidím vrchol a tak odkladám zomieranie a plnou silou, rýchlosťou asi štyri kilometre za hodinu, bojujem meter po metri. Som hore. Pot zo mňa tečie prúdom. Hodím reč s dvoma bikermi, čo tam prišli na horských strojoch po nejakej lesnej ceste od Štiavnice.

Možno by sa dalo aj tade, ale načo riskovať, keď môžem pekne letieť dolu po asfalte. Teta mi v rozhľadni dolieva vody do fliaš a aj kofolu zvládnem. Z druhého poschodia vežičky je pekný výhľad na celé okolie Banskej Štiavnice aj s popisom, čo človek vidí. Pofotím a vraciam sa k biku, aby som zbytočne nestuhol.

Hrad Sitno

Pár metrov pod vysielačom ešte odbočujem k samotnému hradisku, ktoré sa nenachádza úplne na vrchole. Je to vlastne len pár kamenných múrikov okolo veľkej skaly a dve schodištia.

Vraciam sa späť na asfalt a púšťam sa dolu. Pod vrcholom sa nedá príliš rozbehnúť, je to tam samá zákruta a pobehujúce decká. V lese rýchlosť stúpa. Ani sa nenazdám a som dolu na hlavnej ceste. Prechádzam popri kaštieli vo Svätom Antone a smerujem do Banskej Štiavnice. Cesta síce mierne, ale stále stúpa.

Banská Štiavnica

V Štiavnici už z toho vypadne slovo mierne a ja sa dostávam do môjho obľúbeného stavu, kedy si už kopec začnem užívať bez ohľadu na sklon. Vo výške kalvárie sa cesta stáča doľava. Hmmm, to predsa nie je správne. Zasa som zle odbočil!

Rýchly zjazd späť k prvej odbočke a pomedzi domy na kruháč v meste. Poriadne si pozriem mapu, aby som už konečne išiel správne. Cez mesto sú to samé prudké stúpania nasledované rovnako prudkými zjazdmi. Na konci mesta odbočujem na Hodrušu.

Odtiaľto je to už stále iba po hlavnej rovno, ak už tu zablúdim, tak som deviant. Akurát robia novú cestu. Je voľná iba polovica vozovky, cez ktorú striedavo púšťajú autá z oboch smerov. Mňa robotník púšťa s podmienkou, že mám dať pozor na autá a držať sa pri kraji. Vrchol je pri Červenej studni.

Prehodím zopár slov s cyklistami, ktorí prišli z opačného smeru. Opäť sa zapínam, lebo ma čaká dvadsať kilometrový zjazd až po Žarnovicu. Keby som kvalitu povrchu ohodnotil ako strašnú, asi by som ju celkom prechválil.

Pri rýchlosti presahujúcej štyridsať kilometrov za hodinu mám oči vytreštené ako sova, aby som nevletel do jedného z mnohých výmoľov a neprerazil kolesá. Asi idem dosť rýchlo, keďže po Hodrušu-Hámre ma nepredbieha ani jedno auto. Zastavujem len na jednu fotku baní a ťahám dolu.

Škoda, že to čo mi na rýchlosti pridáva sklon, to mi uberá protivietor. Vchádzam do mojej cieľovej destinácie, ktorou je Žarnovica.

Žarnovica

Na stanici chvíľu dumám, kde je vlastne vchod. Vytrhnem z letargie miestneho zamestnanca a pýtam si lístok do Bratislavy. Po krátkom boji s prístrojom na tlač lístkov sa mu podarí mi jeden vytlačiť. Pobavene sleduje ako chcem zaplatiť kartou. Čo by ešte mladý pán nechcel. Tu je stále doba kešu.

Našťastie s tým vždy rátam a mám pripravených pár eur. Do odchodu vlaku mi ostáva ešte pol hodiny, tak sa ešte najem v prvom podniku na hlavnej ceste a spokojný si idem pospať v poloprázdnom vlaku cestou domov.

Všetky fotografie i reportáž: Juraj Ozimy, 2016

Príspevok Z Budče na Sitno bicyklom cez Panský diel zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Banskú Štiavnicu už objavujeme po niekoľký krát. Po výstupe na najvyšší vrch Štiavnických vrchov Sitno sme objavovali Počúvadlo, po opätovnom napustení Veľký Richňavský tajch a teraz sa vraciame už po štvrtý krát, priamo pod lanovku Salamander, na Hodrušský tajch.

Keď sa povie Banská Štiavnica, mnohým prídu na myseľ romantické uličky, banícka história a tradičné podujatia ako Salamandrové dni. Málokto si však uvedomuje, že tento krásny kúsok Slovenska leží na pozostatkoch jedného z najväčších vulkanických útvarov v Európe – Štiavnického stratovulkánu.

Štiavnický stratovulkán

Štiavnicke vrchy sú pozostatok obrovskej sopečnej štruktúry, ktorá sa rozkladala na ploche takmer 2000 km² a je staršia než 15 miliónov rokov. Jej vulkanické horniny sú preto bohaté na rôzne minerály. Baníkov prilákali už v stredoveku. Štiavnica a jej okolie sú odjakživa známe náleziskami drahých kovov, ako je zlato a striebro, ale aj iných minerálov, ktoré sa tu ťažili po stáročia. Práve baníci spôsobili, že vznikli tajchy. Voda bola totiž ich pohonným motorom.

Hodrušský tajch

Hodrušské tajchy (Horný i Dolný) sú z pohľadu Banskej Štiavnice za kopcom. Vedie k nim cesta z malebnej dedinky Hodruša Hámre, ktorá končí pri lanovke strediska Salamander. Ale lanovka už niekoľko rokov nepatrí len lyžiarom. stále viac ju využívajú aj turisti a cyklisti. Lanovka premáva každý víkend v letnom období a za príjemných 8 eur vás vyvezie až do Veterného sedla, odkiaľ vedie niekoľko trás naspäť k tajchu, do Banskej Štiavnice i Štiavnických baní.

Vlakom a bicyklom k Hodrušskému tajchu

Ak sa teda chcete dostať vlakom a bicyklom k Hodrušským tajchom máte tri možnosti:

• Zo Zvolena na Banskú Štiavnicu
• Zo Zvolena do Žarnovice
• Z Bratislavy do Žarnovice

Z dôvodu dlhodobej výluky medzi Novou Baňou a Kozárovcami (náhradná autobusová doprava) však odporúčame ako východziu stanicu Zvolen.

Žarnovica je skvelý štartovací bod. Vedie odtiaľ priamna cesta cez Hodrušu Hámre až k tajchom a lanovke bez toho aby ste museli prekonávať prevýšenie celého Tanádu.

Salamander - raj MTB

Lanovka vyvezte aj bicykel. A zhora vedie niekoľko luxusných MTB trás. Nezabudnuteľný a jedinečný zážitok čaká toho, kto sa odhodlá vyskúšať technickú jazdu po flow trail Helligon.

Unavených turistov či cyklistov určite poteší, že lanovka ich odvezie obojsmerne, takže kto si už nebude trúfať na cestu nadol, môže sa jednoducho odviezť do údolnej stanice, ktorá je len kúsok od hotela aj od záchytného parkoviska.

Bicyklom z Banskej Štiavnice

Ak máte radi.urban turistiku a históriu viac než adrenalín, odvezte sa vlakom do Banskej Śtiavnice. Jeden deň je na objavovanie mesta málo.

Najzaujímavejšie turistické atrakcie Banskej Štiavnice

Banská Štiavnica je perla slovenských hôr, je jedným z najkrajších historických miest na Slovensku. Čo by ste mali objaviť?

Historické centrum

Poprechádzajte sa po historickom centre mesta. Úzke uličky, starobylé domy a nádherné námestia vytvárajú nezabudnuteľnú atmosféru. Dominantou je Námestie sv. Trojice so slávnym morovým stĺpom a krásnymi renesančnými a barokovými budovami.

Starý zámok (Hrad)

Starý zámok pôvodne slúžil ako kostol, neskôrho prestavali na opevnený hrad. Dnes tu nájdete múzeum s expozíciami o histórii mesta, baníctve a stredovekých zbraniach. Z hradných múrov sa naskytá nádherný výhľad na mesto a okolité kopce.

Nový zámok (Hrad)

Nový zámok, nazývajú aj "Panenský hrad". Postavili ho v 16. storočí na obranu proti tureckým nájazdom ako mohutnú pevnosť so štyrmi vežami. Dnes tu nájdete múzeum venované protitureckým bojom.

Kalvária Banská Štiavnica

Štiavnická Kalvária je barokový súbor kostolov a kaplniek, ktorý sa nachádza na kopci nad mestom. Tento duchovný a architektonický skvost štiavničania postavili v 18. storočí a je považovaný za jednu z najkrajších kalvárií v strednej Európe. Ale znalci vedia, že to nie je jediná kalvária na okolí. :-)

Banské múzeum v prírode

Ponúka fascinujúci pohľad do histórie baníctva v regióne. Návštevníci si môžu prezrieť autentické banícke zariadenia, štôlne a stroje. Prejdite sa podzemnou banským štôlňou. Zažijete ako to vyzeralo a aké náročné bolo pracovať v bani.

Kammerhof

Kammerhof je jedným z najväčších a najdôležitejších budov v Banskej Štiavnici. V minulosti slúžil ako administratívne centrum baníctva. Dnes tu nájdete múzeum, ktoré prezentuje históriu baníctva a hutníctva v regióne, vrátane vzácnych exponátov a interaktívnych výstav.

Mestský hrad

Mestský hrad je ďalšou významnou pamiatkou, ktorá ponúka pohľad na históriu mesta a jeho obyvateľov. Súčasťou hradu je aj expozícia o živote v Banskej Štiavnici počas rôznych historických období, vrátane stredoveku a renesancie.

Botanická záhrada

Botanická záhrada Banskej Štiavnice sa nachádza v areáli Slovenskej technickej univerzity a ponúka množstvo druhov rastlín a stromov, vrátane exotických druhov. Záhrada je ideálnym miestom na piknik alebo tiché rozjímanie.

Evanjelický kostol

Nádherná baroková stavba v centre mesta je známa svojou bohatou výzdobou a vynikajúcou akustikou.

Bicyklom do Veterného sedla

Ale prišli sme sem bicyklovať a objaviť Hodrušský tajch. Rovnomenným náučným chodníkom z Hornej Rovne sa dostanete pohodovo až do Veterného sedla, hornej stanice lanovky. Záver je jednoduchý, spustíte sa tam, kam chcete.

Cesta na vlak je jednoduchá. Do stanice Žarnovica są dostanete zo Salamandra tak, že nemusíte ani zakopnúť do pedálu. :-)

Príspevok Vlakom a bicyklom na Hodrušský tajch zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Po 99 kilometroch a 1 650 výškových metroch v 38°C pekle cyklookruhu okolo Sitna a Krupinskej vrchoviny malo prísť finále môjho štiavnického dňa: polnočný výstup na Sitno.

Po návrate k Počúvadlu rozťahujem svoj legendárny 2-sekundový stan, nafukujem karimatku a pre istotu nastavujem dva budíky na polnoc. Bol by prúser takýto nočný výstup prespať.

Zaspávam ako zabitý, no o jedenástej večer ma zobúdza brutálna búrka. A hlavne to, že mi tečie priamo na hlavu. Všetko v stane je okamžite mokré. Až pri svetle čelovky čítam návod, v ktorom sa píše, že sa oplatí stan aj zazipsovať...

Prišli z neba nebeské hromy a s nimi dokonalé alibi: „V tejto búrke predsa nikto normálny na Sitno nepôjde.“ Prestavujem budík na 01:00. Prichádza druhá, ešte väčšia prietrž mračien. Hovorím si, že toto nedám a každý to musí pochopiť. Keď vtom počujem šramot vedľa stanu. Vykuknem von a les okolo Počúvadla je plný svietiacich čeloviek!

Oni to fakt nevzdali! Vstávam, hrdinsky sa prezliekam do mokrých vecí a štartujem. Som snad nejaké béčko? Keď idú oni, idem aj ja.

🌩️ 01:00 | Nočný výstup: 360 metrov prevýšenia v tme a blate

Trasa má síce len 1,6 km, ale Garmin ukazuje neuveriteľných 360 metrov prevýšenia. Na takej krátkej vzdialenosti je to čistá kolmá stena. Noc po búrke je brutálna – najmä keď nevieš, čo ťa v tom tme čaká.

Hneď na začiatku míňam skupinku s vyvrtnutým členkom. Volali hasičov, bez nosidiel to nepôjde. Pokračujem ďalej. O niečo vyššie stretávam premočený párik s čistou panikou v očiach. Vzdávajú to a otáčajú sa naspäť na Počúvadlo. Idem hrdinsky ďalej sám. Za studničkou sa v hmle a tme začínajú mihať prvé svetlá. A potom na rovinke prichádza ten najkrajší moment – pohľad na spln mesiaca a rozsvietenú vežu na vrchole Sitna. Nádhera.

Po schodoch

Záverečný úsek vedie po strmých drevených schodoch. Naposledy ich opravovali asi za hlbokého socializmu. Všetko je vlhké, šmykľavé a každý krok je malá ruská ruleta. Dobieham skupinku predo mnou a zrazu sme na planine. Chata Andreja Kmeťa svieti do noci.

Adrenalín zariadil svoje – po celodennej únave z bicykla nie je ani stopy. Bratám sa, socializujem. Skvelá horúca kapustnica a pivo to na chate okamžite istia. Stretlo sa nás tu vyše stovky bláznov. Po zemi v jedálni spia unavené deti aj psy a my počúvame prednášku o histórii tohto mýtického vrchu. Áno, polnočný výstup na Sitno su aj Červenákove prednášky.

🏰 03:00 | Bájne Sitno: Od doby bronzovej po Andreja Kmeťa

Sitno (1009 m n. m.) je kolíska slovenskej turistiky. Malo tri významné historické obdobia:

1. Doba bronzová: Najstaršou dochovanou etapou je obrovské opevnené hradisko, ktorého archeologické nálezy sa riešia dodnes.
2. Turecké vojny: Sitniansky strážny hrad a okoliité vartovky zohrali kľúčovú úlohu pri ochrane bohatých banských miest. Vďaka nim Banskú Štiavnicu Turci nikdy nedobyli. Hrad neskôr zobral za svoje počas Rákócziho povstania, keď ho do vzduchu vyhodil sám revolucionár Ferenc Rákóczi.
3. Vznik turistiky: Novodobú históriu začal písať až farár, botanik a národovec Andrej Kmeť. Pričinil sa o vznik prvej turistickej organizácie, posunul oslavy pohanských zvykov a pálenie Jánskych ohňov a začal slúžiť omše priamo pod krížom na Sitnianskom brale.

Hovorí sa, že každý Slovák by mal aspoň raz za život na Sitno vystúpiť. Polnočný výstup na Sitno je dbrý plán. A v noci po búrke to má desaťnásobnú silu.

🌅 04:20 | Svitanie na rozhľadni a útek z wet-stanu

Namiesto prvých slnečných lúčov vnímame skôr ťažké tmavé oblaky a zúrenie bleskov kdesi nad Poľanou. Aj takéto divadlo vie príroda ponúknuť. Niekto vytiahne gitaru a ranným chladným vzduchom sa nesie Nohavicov Darmodej. Beháme po vrchole, fotíme, čo sa dá, a vystúpime aj na drevenú rozhľadňu.

Pomaly sa každý poberá dole. Tá istá cesta za svetla už nemá to svoje kúzlo – postráda mystiku ticha, noci a výnimočného okamihu.

Pred šiestou ráno stojím pred mojím premočeným 2-sekundovým stanom a robím rýchle, racionálne rozhodnutie: hádžem všetko mokré bez balenia do kufra auta a vyrážam na chalupu. Prespať sa. Prebúdzam sa až podvečer. Ak by mi v tej chvíli niekto povedal, aby som sadol na bicykel, asi po ňom hodím sekeru.

🤐 Finálne priznanie: Ako som vymäkol na Veľkej Javorine

Pôvodný plán bol v nedeľu dať Veľkú Javorinu. No pohnúť sa po tomto víkendovom masakre bolo nad moje sily.

V nedeľu síce sadám na bicykel a trielim smerom na Starú Turú, ale už dopredu viem, že Javorina dnes nepadne. Spolčilo sa proti mne všetko:

• Hlava hovorí: „V tomto tepla sa nedá. Pred dvoma dňami si sa na Krupinskej vrchovine takmer uvaril.“
• Nohy hovoria: „Ani nápad. Dnes netiahneš.“
• Kamarát Ignác volá: „Počúvaj, asi bude pršať.“

Skvelé alibi! Skvelá výhovorka, ktorú som s radosťou prijal. Dávam len ľahké rovinky na dojazd a večer sadám k telke na futbal Slovensko – Nemecko (a všetci vieme, že ani tam to vtedy nedopadlo bohvieako).

Nevadí. Štiavnické peklo aj nočné Sitno boli zážitky, na ktoré sa nezabúda. A tá Javorina? Tá počká na najbližšie.

Príspevok Polnočný výstup na Sitno v búrke: Čelovky, kapustnica a pretečený stan na Počúvadle zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Sitno (1 009,2 m n. m.) je najvyšší vrch pohoria Štiavnické vrchy. Sitno je opradené mnohými bájami a povesťami. V novodobých dejinách ho preslávil slovenský kazateľ Andrej Kmeť národnými výstupmi s kázaniami na jeho vrchole. Štiavnické vrchy a Sitno vôbec, sú považované za kolísku európskej turistiky. Sitno turistické trasy, cyklotrasy a výlety v okolí Banskej Štiavnice.

Sitno turistika

Prvý turistický krúžok tu vznikol už v roku 1860. Pod vedením Dr. Téryho bolo v okolí Sitna vyznačených sto kilometrov turistických chodníkov. V roku 1885 mal turistický spolok 194 členov. V roku 1929 bola aj horáreň na Sitne prestavaná na turistickú chatu Andreja Kmeťa. Dnes sa na nej konajú povestné polnočné výstupy. Rozhľadňu na jeho vrchole dal postaviť už v rokoch 1736 a 1738 majiteľ kaštieľa vo Svätom Antone Andrej Jozef Koháry, ako prvú v Európe.

Vrchol Sitna a bralá ponúkajú panoramatický výhľad na okolité lesy, lúky a pasienky, na blízke Kremnické vrchy, Vtáčnik, Tribeč, Inovec, Zobor, ale aj na Chopok, Vepor, Poľanu, Stolicu. Pri dobrej viditeľnosti vidieť Nízke Tatry aj maďarskú Matru. Rozhľadňa s malou múzejnou expozíciou a bufetom je v prevádzke od mája do septembra.

Túra na Sitno v peknom počasí proste očarí.

Doprava

Autom Do Banskej Štiavnice sa dostanete z viacerých smerov. Od Zvolena a Žiaru nad Hronom z diaľnice cez Banskú Štiavnicu a Štiavnické bane. Od Žarnovice cez Hodrušu Hámre, a zo smeru Levíc cez Pukanec, Počúvadlo a jednu z najkrajších ciest aké na Slovensku poznám. Všade ste v civilizácii. Nie je problém zaparkovať priamo na Počúvadle. Parkovaniu v centre Štiavnice je lepšie sa vyhnúť. Kľudne zaparkujte pri Tescu a kúsok sa prejdite.

Vlakom ZSSK

Zvolen - Hronská Dúbrava - Banská Štiavnica. Jedna z najkrajších tratí Slovenska, ktorá urputne bojovala za svoje prežitie. Ak máte aspoň trochu radi vlaky, trpíte sentimentom, alebo máte malé deti a chcete aby zažili niečo jedinečné, určite choďte vlakom.

Turistické trasy Sitno

Banská Štiavnica - Sitno

Ak sa rozhodnete ísť na Sitno pešo z Banskej Štiavnice, môžete kráčať po červenej značke, ktorá sa začína na Radničnom námestí. V sedle Krížna sa napojíte na modrú značku smer Sitno. Cesta na vrchol je dobre popísaná na informačnej tabuli a zvládnu ju aj deti a starší ľudia.

Po žltej značke je výstup na Sitno náročnejší. Značka najprv povedie po Tatárskom jarku, ktorý privádzal vodu zo svahov Sitna do Počúvadlianskeho jazera. Jarok vás dovedie až ku križovatke so zelenou značkou, po ktorej pokračujeme najťažším úsekom, Elovou štrbinou pomedzi andezitové skaly až k vrcholovej lúčnej plošine.

Počúvadlo - Sitno

Najkratšia a najstrmšia trasa výstupu vedie po zelenej značke od Počúvadlianskeho jazera. Zvládnu ju však aj deti a starší turisti. Prechádza krásnou scenériou lesa a skál, pod vrcholom po schodoch medzi skalami. Na Tatárskej lúke s bohatým výskytom divých ruží začína náučný chodník, ktorý má 13 zastávok.

Sv. Anton - Ilja - Sitno

Menej strmý, ale dlhší chodník vedie po zelenej trase z Ilije. Trasy sú popísané na informačných tabuliach v obci Ilija a pri Počúvadlianskom jazere, tiež na letákoch. Rodinám s malými deťmi alebo detským kočiarom vyhovuje najlepšie trasa od Svätého Antona, po ktorej sa dá pomerne vysoko dostať asfaltovou cestou autom. Odtiaľ trvá cesta na vrchol asi hodinu. Nenápadnú odbočku vpravo (v smere od Banskej Štiavnice) hľadajte za poslednými domami v obci. Odbočka je vyznačená na informačnom letáku obce aj na informačnej tabuli na parkovisku pri kaštieli

Hrad Sitno

TIP na Sitno sa robia pravidelné polnočné výstupy. Je to mystické. Dá sa to aj s deťmi a verte, stojí to za to. Reportáž nájdete tu.

Cyklotrasy Sitno

Cestný bicykel

Štiavnický okruh okolo Sitna

BŠ - Svätý Anton - Prenčov - Baďan - Počúvadlo - Richňavský tajch - Štiavnické bane - BŠ

• Dĺžka trasy 44 km zákl okruh + 6 km navyše Richňavský tajch
• Prevýšenie 770 m
• trasa GPX

Štiavnicko Krupinská vychutnávka

Žibritov - cestný bicykel. BŠ -  Svätý Anton - Źibritov - Krupina - Bzovík - Senohrad - Sebechleby - Prenčov - Badaň - Počúvadlo - Richňavský tajch - BŠ

• Dĺžka trasy 99,8 km + + 6 km navyše Richňavský tajch
• Prevýšenie 1780 m
• trasa GPX
• skrátená verzia bez Lešti 89 km 1480 m prevýšenia GPX trasa tu

Žarnovica - Hodruša - Kopanice - Richňavský tajch

• pre účastníkov trasy prirodzene platí aj možnosť prísť a odísť na bicykli. Jednou z takých trás je určite cesta zo Žarnovice cez Hodrušské Kopanice. Návrat cez Pukanec a Vráble na Nitru tiež poteší.

Ak sa chcete hecnúť a spojiť viac cieľov môžete si skúsiť aj Sitno - Panský diel

MTB cyklotrasy

Salamandra tour

Dĺžka 25 km s prevýšením 620 m. Okruh okolo Hodrušských Hámrov a Banskej Štiavnice síce míňa Richňavský tajch, ale akceptujeme ho ako trasu. Tiež je vhodný ako doplnkový okruh na víkend. Trasa sa dá upraviť tak, že vynecháte spodnú stanicu salamandry a okruh napojíte na Richňavské jazero. Popis trasy GPX

Štiavnické bane - Richňavský tajch - Cez Salamander na Štiavnicu a späť

Trasa s dĺžkou 30 km s prevýšením 500 m sľubuje pekné výhľady a menej stúpaní. Popis GPX trasy tu.

MTB: Štiavnický maratón

• Dĺžka trasy 27 km
• Prevýšenie 730 m
• trasa GPX

Trasa vedie okolo Štiavnice, Štiavnických baní a míňa niekoľko tajchov.

Veľký Hodrušský okruh - trasa 041

• Dĺžka trasy 40 km + 6 km zachádzka na tajch
• Prevýšenie cca 800 m
• kompletný popis trasy

Okruh Richňavský tajch, Červená studňa, Salamander a späť

Vyštartujete na Richňavskom tajchu. Po zelenej trase sa napojíte v Plese na červenú trasu, smer červená skala. Trasu môžete zokruhovať paralelným zeleným okruhom trasa 5574 ktorá sa asi kilemeter pod Plesom spája s červenou trasou.

Kam v okolí Sitna

• Historická časť Banskej Štiavnice
• Štiavnické tajchy
• Vodný svet Vyhne
• Kamenné More pri Vyhniach
• Poľovnícky kaštieľ a múzeum Svätý Anton

Užitočné info

Terén a bezpečnosť

V CHKO Štiavnické vrchy ste v civilizácii. Prebiehajú tu síce lesné práce a je tu i poľovný revír. Väčšina trás je vychádzková, technicky nenáročná, hoci kondične môže dať zabrať. To neplatí o MTB trasách. :-) Prispôsobte preto okruhy svojim možnostiam a neschádzajte z oficiálnych trás.

Pozor: Keďže vrchol Sitna je v 5. stupni ochrany, je vstup na vrchol na bicykli zakázaný.

Sitno turistické trasy cyklotrasy
foto: cover Emília Hamráková, Andrea Remeková, Lucia Vasilik, Lucia Mikolajová, Miro Dado

Príspevok Sitno turistické trasy cyklotrasy zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Poznáte bralo Orlí kameň? Leží na ňom hrad Šášov. Vypína sa priamo nad riekou Hron na okraji Štiavnických vrchov. Ak si chcete pri ceste Slovenskom trochu rozhýbať kosti, vyškriabte sa hore. Zažijete pekný výlet, hoci aj s deťmi.

Šášovské Podhradie

Pri našich potulkách Slovenskom v lete sme prechádzali po rýchlostnej ceste R1 a medzi kopcami sa črtali pozostatky zrúcaniny, ktorá nás zlákala si ju obzrieť z blízka. A tak sme odbočili z R1 smer Šašovské Podhradie a zaparkovali pri informačnej tabuli o historickej pamiatke.

Začali sme stúpať do kopca po cestičke cez bohato listnatý a ihličnatý les, ktorý nám zabezpečil dostatok tieňa a príjemný chládok v horúci letný deň.

Stúpanie pokračovalo až na vrch kopca s malými prestávkami, keď chodníček vedie cez malé lúky.

Zrúcanina hradu Šášov

Zanedlho sme prišli k vyrezávanej tabuli s názvom hradu Šášov a informačnej tabuli, kde sa aj začali pred nami objavovať prvé pozostatky zrúcaniny.

Názov Šášov - pochádza z povesti o tom, ako šašo zachránil na poľovačke život zvolenského hradného pána a ten mu nad miestom záchrany daroval hrad. (wiki)

Do hradu sme vstúpili cez hlavnú bránu s valcovou vežou, kde práve prebiehajú rekonštrukčné práce. Za vstupom sme len mierne zabočili a celé vnútorné rozľahlé priestranstvo bolo pred nami. Stačilo len pár krokov a už sme vstúpili do tajov hradu.

Hrad kedysi tvoril najvyššie položený gotický palác, obytné budovy, niekoľko strážnych veží, bášt a iné. Nazreli sme aj do pivnice. Hrad ponúka veľa miest, ktoré sme si s radosťou popozerali.

Ponúkol sa nám fascinujúci pohľad na pozostatky hradu, ktorý vraj kedysi chránil obchodné cesty do Banskej Štiavnice a Kremnice.

Pri pohybe po hrade sme boli opatrní. Návštevníkom hrozí riziko úrazu, lebo jeho podstatná časť ruín nie je ešte spevnená.

Tipy na výlety na hrad

Bralo Orlí Kameň

Zrúcanina hradu sa nachádza na skalnatom brale Orlí kameň (340 m n.m.). Pri výstupe na najvyššie dostupné miesto hradu sme si dopriali úžasné výhľady na Vtáčnik a dolinu Hrona.

Pre tento výstup netreba mať veľkú kondíciu. Celý výstup trvá cca 30 minút a je naozaj vhodný pre všetky vekové kategórie. Stačí mať iba chuť spoznať nepoznané a nebáť sa výšok.

Hrad Šášov a výlet nad riekou Hron nás milo prekvapil. Naše malé zastavenie bolo príjemným spestrením cesty autom. Vrelo doporučujem. :-)

Príspevok Výlet na hrad Šášov na okraji Štiavnických vrchov zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Bol prvý marcový deň roku 1975. Sobota. Využil som ju na túru cez kopce Suť a Demian na ľavom brehu stredného Hrona. Odvtedy som si ju zopakoval veľakrát. Sám i s priateľmi. Vnímavému pozorovateľovi má čo ponúknuť.

Demian

Týmito slovami začínam turistický článok v Krásach Slovenska č. 9-10/2020. Pravidelný výstup na bralá Demiana organizuje v polovici mája Občianske združenie Demian. V sobotu 14. mája prichádzame ranným spojom na železničnú stanicu Hronská Dúbrava.

Od nej smerujú žlté a zelené turistické trasy do severných končín Štiavnických vrchov. Spolu vedú po násype bývalej úzkokoľajky, po ktorej kedysi supela legendárna "Štiavnická Anča". Mostom ponad vody Hrona prejdeme do ľavobrežnej Hronskej Breznice.

Hronská Breznica

Začiatok ohlasovaného výstupu je až o hodinu, preto ideme hore v trojici v predstihu.

Okrem zelenej turistickej značky vedie na Demian aj náučný chodník, ktorý patrí medzi prvé počiny OZ Demian. Päť informačných panelov nám ponúknu pestré poučenia o prírode i histórii. Bukové, na slnečných stráňach dubové lesy, spestrené najmä na bralách a v úžľabinách javormi, jaseňmi, lipami, divými čerešňami a inými listnáčmi, hostia i vzácnejšie druhy flóry a fauny. Ako príklad môžem spomenúť plavúnku švajčiarsku (Selaginella helvetica) a lipu veľkolistú (Tilia platyphyllos), ktorá tu rastie vo zvláštnej forme.

V roku 1893 ju opísal Andrej Kmeť ako samostatný druh pod názvom Tilia sitnensis. Veľký kľúč na určovanie vyšších rastlín z roku 1991 ho uvádza ako synonymum subspécie Tilia platyphyllos pseudorubra a ako odlíšenie holé konáriky, nepravidelne zubaté listy, holé na oboch stranách, len na rube s chumáčikmi belavých chĺpkov v pazuchách žíl a na samotných žilách veľmi roztrateno chlpaté. Podľa spomínanej odbornej publikácie poddruh T. p. pseudorubra rastie v teplejších regiónoch Slovenska a Moravy. Uznávaný český botanik Karel Domin, ktorý skúmal karpatskú flóru, vnímal sitniansku formu lipy veľkolistej ako samostatný poddruh s rozšírením v Štiavnických vrchoch, konkrétne okrem Sitna na Demiane a pri Banskej Hodruši.

Náučný chodník

Jedna zo zastávok náučného chodníka je v blízkosti miesta, kde stála pôvodná Hronská Breznica. Prvá písomná zmienka o nej pochádza z roku 1424. Jej obyvatelia sa živili roľníctvom, pastierstvom, drevorubačstvom, uhliarstvom, ale pokúšali sa hľadať i drahé kovy. Bez výsledku však razili štôlne v tvrdej skale a tak zostali pri tradičnom spôsobe obživy, pre ktorú nachádzali lepšie podmienky na brehoch Hrona.

OZ Demian

Členovia OZ Demian opravili aj striešku nad prameňom zdravej horskej vody pod dvojitým storočným bukom. Jeho výdatnosť je slabšia, ako si ho pamätám z predošlých návštev. Že by to súviselo s celkovými zmenami počasia?

Pri mojom prvom výstupe pred 47 rokmi (ani sa mi nechce veriť, že ich už toľko ubehlo) som prechádzal lúkou, vtedy dôsledne preoranou diviačími rypákmi. O jej bývalom využívaní svedčia hromady skál, ktoré naznášali za stáročia majitelia lúk, aby im neprekážali pri kosbe. Pri ďalšej návšteve sa v našej blízkosti pokojne prechádzal statný jeleň a zjavne sme si nezavadzali. Dnes je už lúka zalesnená.

Po hrebeni na Demian

Keď dosiahneme hrebeň, dáme sa viesť výhľadovou značkou na vrcholové bralá Demiana. Tabuľa na nich hovorí, že sme vo výške 678 m n. m., ale na mape je údaj 684,8 m. Nejde o žiadnu chybu. Samotný vrchol je vskutku o tých pár metrov vyššie ako výhľadové bralo.

Strmé severné stráne Demiana zdobia skalné piliere z andezitových aglomerátov. V jednom z nich sa nachádza skalné okno. Pred rokmi sme sa k nemu bez problémov dostali, teraz sa nám nechce predierať sa k nemu cez napadané kmene.

Na vrchole Demiana

Suť

Na vrchole sa stretneme so skupinou turistov z Hodruše - Hámrov. Majú namierené ďalej po zelenej značke, ktorá vedie cez lúky Hencelová a Markuška k výraznej hore Suť (718 m). Je to príjemná prechádza, až na záverečný výstup, ktorý vedie strmo hore lesom bez chodníka. Z druhej strany výstup na Suť tiež dá poriadne zabrať, ale chodník je vychodený. Po ňom zbehneme k zrúcaninám Šášovského hradu. Názov Suť nie je náhodný. Južné svahy skutočne pokrýva sutina. Výhľad je obmedzený na juh. Na výlet po tejto zeleno značenej trase si však už musíte rezervovať celý deň.

Vráťme sa však späť na Demian. Z brál sa totiž odkrývajú parádne výhľady do údolia stredného Hrona, na rozložité Kremnické vrchy i na vzdialenejšie hrebene Vtáčnika, Prašivej či Poľany. Kedysi som si poctivo viedol turistický denník, do ktorého som si zapisoval, na čo by som nemal zabudnúť, ale občas som tam v miešal aj vety, ktoré sú možno troškou poetiky. Dnes na tento dobrý zvyk zabúdam.

Plním sľuby

Možno iba z čírej lenivosti. Konkrétne pred rokmi som Demian pozdravil takto:

Chlad sivého brala, stopy snehu v žľaboch.
Jar si zas prispala a tak zimný vánok v pohode si tu prelieta,
pod košeľu dostať sa skúša, votrieť sa až do hĺbky duše - dozaista -
ako do voňavého vankúša.

Z vtáčieho nadhľadu spúšťam zrak do dolín
na domy bez ladu a skladu, no s pokojom hojivým.
Motoráčik sa lenivo vplazil do stanice a zamrznutou nivou letia tiché tiene.

Hron v hĺbke vlní sa, náhli, pozdrav hôr nesie v diaľ,
spev známy a neustály, v ňom radosť skvie sa, i žiaľ.
Niet dôvodu utekať, cválať dolu k brehom,
veď dnes lodivod čas ustal, je so mnou, je snom.

A krkavčia mať vyplašená mojou prítomnosťou
bojí sa o svojich synov (napriek zlým povestiam)
s materskou oddanosťou.

Tak predsa odísť mám, opustiť ticho brál.
Ďakujem ti, vrch Demian.
Prídem sem zas a tvoj pozdrav všetkým odovzdám.

Nuž, aj teraz plním ten dávny sľub. Zostupujúc do Hronskej Breznice stretávame účastníkov výstupu, viacerých priateľov. Medzi nimi nechýbajú ani osemdesiatnici. Sú príkladom, že vrch Demian v Štiavnickych vrchoch je dostupný turistom bez ohľadu na vek. A po zostupe dobre padol tradičný guľáš a pivo.

Príspevok Vlakom na vrch Demian nad Hronskou Breznicou zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.