Prvé logistické trenice začali už ráno. Po dvoch dňoch bajkovačky na Svidovské sedlo a pod Tanečnicu nás Števo ráno hnal ako zduté kozy. Jesenná túra na Chopok a Ďumbier vyžaduje vyraziť už o ôsmej. Tak, aby sme o 9,00 boli v Jasnej na lanovke.
No áno. Ale skús to vysvetliť dedkom, ktorí o ôsmej pozvoľna vstávajú a o deviatej si začínajú prihrievať prvý párok. Diabol sa rodí vo výhovorkách a tak sme komunikačné zlomy prekonali poznámkou: „Veď aj tak sa kazí počasie, bohvie kam prídeme.“
Jasná
A veru. Po príchode do Demänovskej doliny to nevyzeralo nijak ružovo. Depresiu zo súvislej šedi na oblohe nám pomáhal prekonávať accuweather, ktorý tvrdil, že na obed by mohlo vyjsť aj trochu slnko. Predpovedi, že na hrebeňoch Severného Slovenska by sa mohol vyskytnúť nárazový vietor až 130 km/h sme veľkú pozornosť nevenovali. Veď sme veľkí chlapci a po príchode na Bielu Púť bolo toľko ľudí, že sme mali problém na tom stavenisku aj zaparkovať.
Po malých intelektuálnych cvičeniach s mobilom pri turniketoch sme nasadli a vyviezli sa cez Priehybu až na Chopok.
Chopok
Trochu fučí. Na taký preplesk, aký sme dostali po vystúpení z lanovky sa nezabúda. Podľa môjho odhadu 50% ľudí, ktorí vystúpili, sa hore pri tabuli odfotili (ak sa im vôbec podarilo v tom vetre k tabuli sa dostať) a na opätku sa otočili ďalšou lanovkou späť na Priehybu.
OK. Vietor na hrebeni nás trochu prekvapil, ale aby šutre lietali a rozbíjali objektívy a mobily? Aby také teleso ako ja s Black Diamond palicami nemohlo udržať rovnováhu na schodoch? Napriek všetkému sme patrili k hrdinskej druhej skupine, ktorá to nevzdala a vybrala sa na čaj do Kamienky. Kuriózne, hneď ako sme zišli z veterného tunela pri stanici lanovky sa vietor ustálil a za Kamienkou bolo temer bezvetrie.
Vyrážame na Ďumbier
Kamienku postavili v roku 1949, pôvodne ako útulňu pre robotníkov, ktorí prišli stavať lanovku v povojnovom období a už 75 rokov nám chata skvelo slúži. Jano vždy na Chopku mlží o skvelom čaji, ktorý tu podávajú. Údajne ho varia z ručne nazbieraných bylín na holi.
Slabší vietor a stále hustnúce mraky nás však primäli nezastaviť a ťahať priamo na Ďumbier, aspoň pokiaľ sa dá. Cestou sme počítali, koľko krát zastavila lanovka zo Srdiečka. Pri čísle desať sme prestali počítať.
Najmä preto, že naše hrdinstvo pokračovať po magistrále odmenili Nízke Tatry azúrovým oknom v oblohe. Zrazu sa južná strana rozsvietila a tie výhľady na Horehronie s oparmi v dolinách ťažko opísať. Choďte tam.
Konské
Prišli sme až na Konské a spustili sa do Demänovského sedla. V sedle začalo opäť riadne fučať. A zrazu bolo vymaľované.
Užite si jeden z najminimalistickejších výhľadov na Ďumbier. Všetci sme sa zhodli, že šliapať ďalej nemá význam. Ako dobrý argument a výhovorka poslúžil aj fakt, že fučí a posledná lanovka dole išla o tretej. To rozhodlo. A lenivosť. „Aj tak by sme to neotočili“, hundral brunátny Štefan, ktorý nám ranné flákanie doteraz neodpustil.
Točíme naspäť s upraveným cieľom: dať si ten dobrý čaj a postaviť sa aspoň na vrch Chopku. Pod vrcholom ma parťáci definitívne zrádzajú.
„Prečo tam idem, veď aj tak nič nevidno“, kazia mi morálku.
„Chcem tam aspoň položiť nohu a urobiť si fajku“, hrdinsky dôvodím.
Ak chcem, nech v tom vetre a mrakoch idem, oni ma počkajú na čaji. Vyrážam.
Na strechu Chopku
„Tých 40 metrov prevýšenia už nič nie je.“ Vravím si a pomaly šliapem hore. Za druhou zákrutou zisťujem, že vyrazil aj Jano. Za treťou zákrutou zisťujem, že vyrazil aj Števo. Netrvalo ani 15 minút a stojíme vo fronte na vrcholovú fotku.
Pred nami je partia z Poľska. Tí to odbavia, na to tata. Potom prídu tri slečny. Asi po dvadsiatej póze zisťujeme, že fronta na fotku sa pretiahla až po výstupový chodník. Jemne im naznačujeme, že je nás tu viac. Dostávame vyhubované, že veď oni majú právo, instagram a ešte stále nemajú tú dokonalú fotku.
Stúpim na niečo mäkké. Bílinská Kyselka. Kedysi sa vyrezávali to stromov srdiečka, iniciály a skratky. Napr. VLPP (Veľká láska, posteľ praská). Dnes sa nechávajú na vrcholoch plastové fľaše. Má to logiku. Stromy tu nie sú. A aj keby boli, 500 rokov (toľko trvá rozloženie plastu) tu rozhodne nebudú. Vineta poukazuje na českú stopu. Najbližšie, keď pôjdem na Krkonošské boudy, musím si pribaliť dvojlitrovú Santovku.
Túra na Chopok a Ďumbier
Ako sa motáme po vrchole, zrazu sa obloha trochu otvorila. Viac, ešte viac a zrazu: Ďumbier v plnej kráse. Nádherná oblačná inverzia, pod ktorou sa skvie slnkom nasvietený celý Ďumbiersky hrebeň, sedlo Tanečnice, Poludnica, Jasná i Liptovská Mara. Tie božie pohľady nás zdržali hore temer hodinu.
Kamenná chata
Posledným bodom programu nad 2000 m n. m. bol čaj v Kamienke. Jano vošiel a objednal, my sme vošli a náhodou chytili stôl. Keď sme sa pozreli von, Jano práve rozkladal čaje na lavičke na tom vetre. Keď sme mu ukazovali aby išiel dnu, nevedel ako. Mal na tácke tri pollitrové čaje v keramike, bočný vietor a pred sebou dvoje stále sa rozrážajúcich dverí. Vyšli sme mu pomôcť. Zatiaľ nám ďalší pár temer obsadil stôl.
Svet je rozmanitý ale ten čaj (okrem toho, že bol viac medový ako bylinný) bol skvelý. Chceme však veriť, že bol naozaj z ručne zbieraných nízkotatranských bylín.
Priehyba
Je čosi po druhej a my padáme na lanovku dole na Priehybu. Tu chvíľu zostaneme. Je tu záchod, majú tu Plzeň, hot dog za 3,50 a nádherné industriálne výhľady do developerského sveta Jasnej.
Hlavne tu nefučí a je tu slnko. Máme čas. Pri pohľadoch do Jasnej vzájomne tipujeme, koľko apartmánov sa sem ešte zmestí?
Wellness v hoteli Sorea SNP
Večer nemôžeš zakončiť inak ako v saunách a bublinkovej vode. O tom, že soreáci zrekonštruovali wellness v Jasnej som počul viackrát. Ale netušil som, ako moderne a s vkusom to zvládli.
7 sáun, plavecký bazén, výrivky, detské bazény i tatranské vedro. Kto nevie o čom hovorím a prvýkrát zatiahne za šnúrku, nezabudne. Musím hotel pochváliť za architektonické riešenie interiérov a mimoriadne moderný wellness, možno jeden z najlepších, v akých som v poslednom čase bol.
Pastierska
Dve hodiny v saunách človeka preberú a tak sme sa rozhodli ochutnať ešte na večer žinčicu v salaši Pastierska.
Domáci aj pocestní znalci vedia, že Pastierska v Bobroveckej doline patrí k vychýreným ovčím producentom. Pocestní znalci však nevedia, že ak tam prídeš o piatej, žinčica je už tri hodiny beznádejne vypredaná.
Tak sme si kúpili kilo ovčieho syra. Posolili, opaprikovali a dali si spolu s domácimi bundášmi priamo pod Liptovským zapadajúcim slnkom tú najlepšiu večeru, aká sa dá na Liptove ochutnať.
Zhrnutie
Túra na Chopok a Ďumbier dopadla nad očakávania. Krásny deň za nami. Istí to kvalitná obuv, paličky a oblečenie do často nevyspytateľného počasia. Že je zamračené, to ešte nič neznamená. Môžete urobiť nádherné zábery. Ale ak chcete prejsť hrebeňom až na Ďumbier, privstaňte si a nebuďte leniví ako my.
