Potúžení raňajkami, ranným morom, a slušným espressom sme v dobrom rozmare vyrazili. Po včerajšej nočnej jazde z Kaštela na Brač sme s nadšením vyrazili. Čakali nás Hvar a Korčula: Plavba plná teórie a veľkých očakávaní.
Ostrov Brač
Musím pridať zopár viet o Brači. Ostrov Brač sa veľmi nevychvaľuje, ale je ľahko dostupný trajektom z Makarskej. Najväčší stredodalmátsky ostrov má jednu vec, ktorú pozná celý svet — biely kameň. Brački kameň. Ním je vydláždený Biely dom vo Washingtone, ním je postavený Diokleciánov palác v Splite a mnohé kostoly po celom Stredomorí. Kameňolomy nad Pučišćami fungujú dodnes. Ostrov doslova odchádza do sveta po kúskoch.
Väčšina jácht smeruje do hlavného mesta Supetar. Prístav, tržnica, biele uličky… ale Brač má aj Bol — dedinku pod strmými svahmi s najfotografovanejšou plážou Jadranu. Zlatni rat je plážový výbežok, ktorý mení tvar podľa vetra a prúdu. More ho každý deň trochu prerobí. Nikdy nevyzerá rovnako. To je buď poézia alebo marketingový trik — záleží na tom, koľko si ochotný zaplatiť za ubytko na Bole.
Vysoká škola námorníctva
Kapitán bol po rannej kontrole trupu v skvelej nálade. Keď niekto zistí, že jeho loď prežila noc s hoblíkmi na palube a má len kozmetické škrabance, má právo na dobrú náladu.
„Dnes sa niečo naučíme,” oznámil Slavo s úsmevom človeka, ktorý vie ako to dopadne, ale ide do toho.
Uzly boli prvé. Kapitán predviedol. Pomaly, jasne, dvakrát. Hoblici sledovali s výrazom žiakov, ktorí vedia, že na konci hodiny bude test. O päť minút mal uzol každý. O desať minút ho mal už len kapitán.
Plachty boli druhé. Tu sa ukázalo, že dvaja z nás niečo vedia. Alebo tak tvrdili — čo je na jachte tá istá vec, kým nie je.
“Kľuka, kde je kľuka” “Kto zmotával to lano?” Prásk.
Prvé prehodenie plachty prišlo bez varovania, iba pár milimetrov od Števovej hlavy. Bóm sa otočil. Plachta prešla. Laná sa rozhodli ísť každé vlastnou cestou. “Pritiahni tú kľuku, krista?” reve kapitán. Nevedel som, že je veriaci.
Dlhšiu chvíľu mu trvalo, kým rozdýchal výsledok prvej lekcie.
Kormidlo prišlo poobede. Prvý hoblík za kormidlom — priama linka z bodu A do bodu B, ak bod B leží na mierne vlnitej trajektórii cez pol mora. Kapitán stál vedľa a hľadel na horizont s výrazom človeka, ktorý sa modlí k bohom, ktorých sám nevyznáva.
„Trochu vpravo.”
Išli sme vľavo.
„Hovoril som vpravo.”
„Ktoré je vpravo?”
Kapitán sa nadýchol. Pomaly. Disciplinovane. Roky na mori ťa naučia dýchať správne v momentoch, keď by iný človek kričal. čakal nás úžina cez skaly Sv. Klimenta.
Okolo ostrova Hvar
Na Hvare nestojíme, hoci je to škoda. Pre jachtára sú to v skutočnosti dve miesta, ktoré zdieľajú jeden ostrov a nemajú si takmer nič povedať.
Mesto Hvar na západnom cípe — to je ten Hvar z fotografií. Benátska loggia, katedrála, promenáda a prístav plný superjácht, kde koktail stojí ako váš prvý plat. V lete sem prúdia ľudia zo všetkých kútov sveta za autentickým zážitkom, ktorý si navzájom berú tým, že sú tam všetci naraz. Fasáda je nádherná. Benátčania vedeli stavať.
Stari Grad na východnom cípe je iný vesmír. Najstaršie nepretržite obývané mesto na Jadrane — grécka kolónia Pharos z roku 384 pred Kristom. UNESCO krajina Starogradské polje — pravidelná sieť políčok, ktorú Gréci rozmerali pred dvetisícpäťsto rokmi a ktorá sa dodnes obrába takmer rovnako. Starý Grad nie je kulisa. Je to miesto, kde história nie je v múzeu ale pod nohami, v múroch, v tvárach.
Medzi nimi je úžina. Skaly svätého Klimenta. A práve ňou sme preplávali vďaka prvým kapitánovým poučeniam. Skaly svätého Klimenta na ľavom boku — kapitán ich menoval s tónom človeka, ktorý ich pozná osobne a vie, že ony poznajú jeho. Kormidlo už držal pevne v rukách. My sme ich obdivovali z bezpečnej vzdialenosti a robili, že vieme najlepšie. Fotili sme a popíjali pivo.
A potom prišiel dlhý chrbát Hvaru. Skaly, more, nebo, nebo, more, skaly… Dosť dlho na to aby sme zvládli aj obed, po ktorom sme akosi pospali. Ostrov Korčula bol niekde vpredu.
Ako prebrať ospalého hoblíka
„Dáme sa do mora,” oznámil zrazu kapitán, zjavne už v lepšej nálade.
Hodil vlečné lano cez palubu. Jeden koniec na lodi, druhý koniec tiež — slučka v mori. Koncept bol jasný aj hoblíkoví: skočíš, more ťa zoberie, lano ťa drží, prúd ti z tela zmyje všetko, čo doterajšie zážitky zanechali. Fyzika, hydrodynamika a grécka katarzia v jednom.
Skočili sme.
More bolo studené spôsobom, ktorý nepotrebuje prídavné meno. Prúd ťahá. Lano drží. Loď sa hýbe. Ty sa hýbeš s ňou — ale inak, voľnejšie, ako keby more chvíľu prebralo zodpovednosť za tvoju existenciu a ty si ju mohol položiť na dno.
Päť minút v mori za pohybujúcou sa loďou spraví s človekom viac ako hodina v spa. Špring alebo nie.
„Dobre. Nastupovať.”
Nastúpili sme. Ako? Lano, paluba, gravitácia, dôstojnosť voliteľná.
Ostrov Korčula
Podvečer už obdivujeme hradby Korčule. Vplávali sme do prístavu pomedzi jachty. Pristávame. Toto bol druhý moment, kedy humor kapitánovi vyschol. Nie nahnevanosť — niečo horšie. Sústredenie. Tá tichá, stlačená verzia človeka, ktorého ego stojí na jednej váhe a partia hoblíkov na druhej.
Prvý pokus. Tesne vedľa.
Celý prístav sa začal nenápadne pozerať. Tí vedľa nás s pohárom v ruke — tí sa pozerali nápadnejšie.
Druhý pokus. Lepšie. Nie dosť.
Kapitán nepovedal nič. Len sa pozrel na nás spôsobom, ktorý obsahoval celú jeho životnú filozofiu — aprílový odchod na more, zimný bivak doma v predtuche ďalšej sezóny, a nás, jeho každoročný dôvod prečo to má zmysel.
Tretí pokus. Zakotvili sme.
„Dobre,” povedal. Čo v kapitánskom jazyku znamená: nikdy o tom nebudeme hovoriť. Niečo zavolal. My sme poslúchli — lebo keď kapitán niečo zavolá tónom, ktorý neobsahuje otáznik, hoblík nerozmýšľa. Hoblík koná.
„Hoď špring!” Hodil som. Čo je špring som zistil neskôr.
Vyhodili sme fendre, utiahli laná a vtedy povedal kapitán ďalšiu veľkú lož: “Stojíme dobre.” V preklade to znamená čosi ako: stojíme prijateľne za okolností ktoré radšej nerozoberám.
Stará Korčula
Brač, Hvar a Korčula: Plavba nás zmohla. V reštaurácii na móle nás privítala postaršia, trochu viac než dosť namaľovaná, solídne prepapaná čašníčka v kvetinových šatách. Je zábavné, aké rôzne významy a konotácie môžu mať tie isté slová v starom meste.
Po večernej prechádzke starou Korčulou sme sa ňou nechali presvedčiť na tanier pleskavice a niekoľko džbánkov vína.
