Po výstupe na Grand Cratere na ostrove Vulcano, kde sme sa okúpali nielen v mori ale aj v liečivých bahenných kúpeľoch, sme strávili noc na našej lodi, kolísaní jemnými vlnami Tyrrhenského mora. Ranné slnko nás privítalo s prísľubom ďalšieho plachtenia. Po dymiacom Vulcane sme sa vydali ďalej – čakali nás ďalšie klenoty Ostrovy Lipari Panarea a Salina.
Ostrov Lipari: Srdce súostrovia
Okolo ostrova Lipari sme len preplávali. Najväčší a najobývanejší z Liparských ostrovov nás odradil remorkérmi, mestským ruchom aj veľkým prístavom. Samotné mesto Lipari určite očaruje svojou zmesou histórie a živej atmosféry. Prechádzky medzi úzkymi uličkami starého mesta, farebné domy a obchodíky s miestnymi špecialitami sme si však šetrili na Panareu.
Určite sa oplatí zastaviť v archeologickom múzeu, kde sa dozviete veľa o bohatej histórii ostrova siahajúcej až do neolitu. Sľubujú tu veľké prekvapenie, zbierku antických divadelných masiek, jednu z najväčších v Európe. My sme hulvátsky uprednostnili pivo, kávu a zmrzlinu.
V prístave sme pozorovali rybárov vracajúcich sa s denným úlovkom. ochutnávku darov mora sme si však odložili tiež. Ak sa sem dostanete, určite nevynechajte miestnu špecialitu – sladké mandľové sušienky, ktoré dokonale doplnili naše espresso.
Salina: Vinársky klenot a podmorské prekvapenie
Popoludní sme plachtili popri Saline – druhom najväčšom z Liparských ostrovov, no úplne iného charakteru než Lipari. Zatiaľ čo hlavné mesto žije ruchom a Panarea luxusom, Salina pôsobí ako spomalený záber: pokojná, zelená, zaliata vôňou kapár a ticha.
Ostrov tvoria dve vyhasnuté sopky, ktoré vyzerajú ako dvojičky – Fossa delle Felci a Monte dei Porri. Už starí Gréci ho volali Didyme – „dvojča“. Pod ich zelenými svahmi sa vinú vinohrady, ktoré dávajú vzácnu odrodu Malvasia – jemne sladké víno, ktoré sme, prirodzene, museli ochutnať.
Chvíľu sme sa zdržali pri pobreží. Plávanie v krištáľovo čistej vode sa nečakane zmenilo na potápačské dobrodružstvo, keď sme objavili v hĺbke pár metrov utopený 200 koňový lodný motor Yamaha. Zachovalý a zdanlivo funkčný. Vyťahovanie nám zabralo hodinu, ďalšie dve sme strávili vymýšľaním konšpirácií, ako sa sem dostal.
Salina bola ako výdych – miesto, kde nič netlačíš, len si. Ako keď sa svet prestane ponáhľať.
A potom už Panarea – úplne iný svet.
Panarea: Ostrov, kam sa (ne)vrátiš
Po tichej Saline prišla Panarea – najmenší, najstarší a vraj najštýlovejší z ostrovov. Hoci má rozlohu len 3,4 km², Panarea je známa ako dovolenkové miesto celebrít a milovníkov luxusu. Ostrov bez áut, plný bielych domov, kvetinových stien a terás s výhľadom na more. Musíš obdivovať tradičnú eolskú architektúru. Všetko tu vyzerá, akoby to dizajnoval niekto s instagramovým zmyslom pre detail. Aj smeti sú tu fotogenické.
Naše kotvenie dopadlo ako z reklamy – drink v plážovom bare, západ slnka so siluetou Stromboli v diaľke, a malý výlet pešo do zátoky Cala Junco. Tichá voda, červené útesy, pár rybárov a zvláštny pocit, že niekde pod nohami sú stopy 3000-ročného osídlenia. Nehrali sme sa na archeológov, len sme nasávali atmosféru.
Panarea má niečo do seba – je to mix zabudnutého Grécka, talianskeho vidieka a šarmu, ktorý priťahuje umelcov, filmárov a influencerov so sponzorovanými uterákmi. Vraj sem chodí aj Prada. Možno aj preto sa na bookingu v hoteli Quartara objavila cena 1470 eur za dve noci. Od tej chvíle sme si Panareu prestali predstavovať ako romantický návrat a radšej ju zaradili medzi „nechcené lásky, na ktoré pekne spomínaš, ale nezavoláš späť“.
Ostrovy Lipari Panarea a Salina… Sicília… ak niekedy prídem nazad, prídem znova na jachte. Ako my teraz. S vínom, foťákom a miernou závisťou voči tým, čo si ju môžu dovoliť celý týždeň.
