Alebo ako sme dorazili na koniec Poľska a nestratili sa v kukurici. Kto sa vyberie na polostrov Hel, musí vedieť, že ide na samotný koniec Poľska. Nie obrazne. Reálne. Je to ten kúsok zeme, čo sa ako jazyk (alebo kosa) natiahol do Baltu. S koľajami, chalúpkami a tým istým morom s dvoma úplne rozličnými morami, vzdialenými od seba iba sto metrov.
A keď už sme boli v tom, pridali sme do plánu aj poľskú Saharu – pieskové duny pri Łebe. Vraj sa to dá celé prejsť aj vlakom. Ale my sme šli autom. Aby sme mohli zastaviť, keď narazíme na… mimozemšťanov. Áno, aj to sa stalo.
Chalupy: More sprava, more zľava
Poloostrov Hel sa nezačína mestom Hel. Začína sa Chalupami – dedinou s dušou kempera, surfera a telom postavičky z katalógu socialistickej rekreácie.
„To je zvláštne. Vpravo ticho, vľavo vietor,“ poznamenal Johny.
A má pravdu. Z jednej strany otvorené Baltské more—divoké, slané, s vlnami a surfermi. Z druhej strany to isté more, pokojný záliv—plytká teplá voda, bezvetrie, úplné ticho a pokoj. Rozdeľuje ich iba borovicový les a duny, ktorý robia skvelé závetrie, skvelá cyklotrasa a železničná trať, ktorou každú chvíľu prefrčí vlak, čo ide… kam inam, než na samý koniec.
Koniec Poľska
Mesto Hel je taký zvláštny svet. Na konci trate, na konci krajiny, ale bez konca pre rybie bary a majákové magnetky. Ako každý oprsklý turisti, chceli sme sa dostať autom čím bližšie k cípu. Páčila sa nám pláž za mestom, kde si more zobralo kúsok lesa a vytvorilo priestor, kde sa cítiš ako po búrke aj keď svieti slnko.
Parkovacie orgie sme zažili až po kontakte s prvým regulovčíkom, ktorý vás s úsmevom od ucha k uchu naviguje na platené parkovisko (cháp ohradený kus zeme) a zaplatíte mu výhradne celodenné parkovanie, pomaly vo výške hypotéky jeho nového prenajímaného apartmánu. My sme sa ako skúsení lakomci otočili a o 300 metrov ďalej sme bez problémov zaparkovali bezplatne. Ale v sezóne ste bez šance.
„Je to taký malý Yucatán, len tie ryby by už mali niekde zapekať,“ sťažuje sa Johny, keď na pešej zóne prechádzame okolo tretej rybej hospody, ale funguje len predaj suvenírov, magnetiek, kebabov a hotdogov. Holt mimo sezóna.
Prešli sme celý cíp, pláže, bunkre i bývalé vojenské chodníky a tomuto miestu nemôžme uprieť jedinečnosť a osobité čaro. Zhodujeme sa však, že radšej by sme volili Chalupy. Je tam kľud a pokoj.
A čo sa týka vlakov – koľaje vedú až na úplnú špičku poloostrova, širokorozchodné i bývalá vojenská úzkokoľajka. Práve tie vojenské chodníky sú veľkým prísľubom pre MTB fanúšikov nenávidiacich kopce. Z Gdaňska sem jazdia tiež trajekty. Ak chceš spojiť prístavné výhľady s morským vzduchom, je to tiež dobrý plán.
Łeba: Poľská Sahara a kam sa podeli ľudia
Ak polostrov Hel je morský koniec sveta, tak Łeba je jeho piesková alternatíva. Malé letovisko s rybárskym pôvodom a obrovskou plochou piesku, ktorá sa hýbe. Doslova. Pohyblivé duny v Słowińskom národnom parku nie sú len marketingový trik. To more piesku sa každý rok posúva a pohlcuje všetko, čo mu príde do cesty. Pripomína to Saharu. Ale s bielo-modrými vlnami v pozadí a borovicami za chrbtom.
Otvorený Baltik
Nekonečné pláže severného Baltiku.
Mimozemšťania v kukurici
Cestou z Helu sme sa rozhodli ísť cez dediny. Klasika: pole, traktor, krava, kukurica… a zrazu: “To nevyzerá ako normálne pole.“
Vstúpili sme na pole, kde mal byť kukuričný labyrint. Namiesto kukurice sme tu však objavili lietajúci tanier a dvoch traktoristov s anténami na traktore. Vraj tematický park s mimozemskou tematikou.
„Nie sme z Marsu, sadíme kukuricu,“ smiali sa, keď sa ich Johny spýtal, či majú signál: „V strede poľa nie. Ale wifi na pokladni určite ide.“
Prečo ísť a kedy ísť na polostrov Hel
- Na Hel ide vlak (aj s bicyklom) a premáva sezónny trajekt z Gdaňska.
- Chalupy sú ideálne pre ľudí, ktorí chcú raz more počúvať a raz ho mať pod nohami.
- Łeba a Słowiński park: výlet na jeden deň, pešo alebo elektrobusom až k dunám.
- Kukuričné labyrinty: v sezóne, hlavne s deťmi alebo keď potrebujete stratiť orientáciu dobrovoľne.
- Ideálne na jar alebo jeseň – menej turistov, viac atmosféry.
