Úzke dláždené uličky Alfamy majú pre mňa najväčšie čaro v neskorý podvečer. Turisti sa sťahujú do centra a fantáziu podnecujúce vchody do dvorov nechávajú iba mne. Tak som zablúdil aj do jedného dvora ktorý síce nič neponúkal ale ozývalo sa z neho veľmi clivé Fado.
Pred dverami na dvorčeku s kvetináčmi sedel na nízkej stoličke muž s gitarou. Nie španielkou, tou portugalskou, trochu drsnejšie ladenou, dvanásťstrunovou. Nemal plagát “najautentickejšie fado v meste”, ani mikrofón, ani klobúk na zber mincí. Hral, lebo zrejme inak v takýto podvečer nevedel.
Portugalské fado
Zastal som a on dvihol oči. Ponúkol ma nimi aby som si prisadol. chvíľu len tak pobrnkával, ja som počúval a potom sa ma prekvapivo dobrou angličtinou spýtal, či viem čo hrá.
“Viem, že fado. Čo iné v Alfame. Ale čo to fado vlastne je? Cítim to ale neviem to popísať,”
Odložil gitaru na kolená: “To je dobrá otázka. Zlá odpoveď by bola: Fado je portugalská hudba, alebo smutná pieseň. Pravdou je, že fado je stav duše. My Portugalci tomu hovoríme saudade — a to slovo do tvojho jazyka nepreložíš. Nie preto, že by si nemal slová, ale preto, že ste u vás možno nemali dosť mora.”
„Dosť mora?“
“Sadni si. To bude na dlhší rozhovor,” ponúkol ma Joachim.
Kde sa narodilo fado v Lisabone: Príbeh z uličiek štvrte Alfama
“Fado sa narodilo tu,” pokračoval: “v Lisabone. Niekedy na začiatku devätnásteho storočia. Presný dátum nevie nikto — a je to tak správne. Veci, ktoré sa rodia z bolesti, neprichádzajú s dátumom.“
„Z bolesti?“
„Z bolesti, z túžby, z mora. Lisabon bol odjakživa prístavné mesto. Lodiari odchádzali — do Brazílie, do Afriky, do Indie. Ženy čakali. Niekedy sa muži vrátili, niekedy nie. Z tohto čakania vzniklo fado. Ale jeho korene sú komplikovanejšie.“
Musikológovia sa hádajú dodnes. Niektorí tvrdia, že fado prišlo z Brazílie — existoval tam žáner lundum, africko-brazílsky tanec a pieseň, ktorú priniesli otroci. Keď sa Brazília osamostatnila v roku 1822 a portugalské lode sa vrátili domov, priniesli so sebou aj tento rytmus. Iní hovoria, že korene sú maurské — arabská hudba, ktorá zostala v Iberskom polostrove po storočiach moslimskej prítomnosti.
„Fado je ako Lisabon sám,“ pokračuje: „je to mix všetkého, čo tu prešlo. Mauri, Rimania, Židia, Afričania, Brazílčania, námornníci zo všetkých strán sveta. Toto mesto nikdy nebolo čisté. Bolo vždy zmiešané. Ale skutočným symbolom narodenia fada bolo Maria.“
Maria Severa Onofriana sa narodila okolo roku 1820 v Mourarii (štvrť hneď vedľa Alfamy, kde kedysi žili Mauri) Bola dcérou prostitútky a cigánskeho obchodníka, sama predávala ryby na ulici a spievala po krčmách. Mala hlas, ktorý ľudia opisovali ako niečo medzi plačom a modlitbou.
Stala sa legendou hoci zomrela mladá. Nemala ani dvadsaťšesť, hoci presný dátum nikto nevie. Ale stihla sa zaľúbiť do grófa — Vimioso, šľachtic z vysokej spoločnosti — a tento vzťah cez všetky sociálne priepasti sa stal symbolom.
Fado bolo vždy hudbou ulice, ale cez Severu sa dostalo aj do salónov. A tá čierna šála, ktorú nosila je dodnes súčasťou kostýmu fadistky..
Fado je stav duše. My Portugalci tomu hovoríme saudade
Saudade ako stav duše: Prečo fado nie je len smutná pieseň
Joaquim zdvihol gitaru a zabrnkal niekoľko tichých akordov: “Počúvaj. Toto, čo teraz cítiš, keď táto melódia stúpa, niekam smeruje, ale nikdy nedorazí — to je saudade.„
„Čosi ako nostalgia?„
„Nostalgia je, keď sa ti cnie za niečím, čo bolo. Saudade je skôr túžba za niečím, čo možno nikdy nebolo, alebo čo nikdy nepríde. Je to láska k niekomu, kto odišiel. Spomienka na šťastie, ktoré si si predtým ani neuvedomil. Je to vzťah k moru — k tomu, čo je za horizontom, čo nevidíš, ale vieš, že tam je.
„Zdá sa, že portuguálci to majú v génoch?“ – zalichotím.
Joaquim sa pousmial: “Možno. My sme malý národ na okraji Európy, chytení medzi Atlantický oceán a Španielsko. Nemali sme kam ísť okrem mora. A more berie. Berie mužov, berie čas, berie nádeje. Tí, čo ostali doma, sa naučili čakať. A z čakania sa rodí saudade. Fernando Pessoa — náš najväčší básnik — napísal, že saudade je prítomnosť neprítomnosti. To je najlepšia definícia, akú poznám. A fado je saudade, ktorá dostala hlas.„
Portugalská gitara a hlas fadistu: Ako má znieť autentické fado?
Tradičné fado má tri prvky.
- Hlas — fadista.
- Portugalská gitara — guitarra portuguesa, a
- Španielska gitara, alebo basová gitara — viola baixo — ktorá drží harmóniu.
Joaquim zdvihol svoj nástroj a s hrdosťou poznamenal: “Guitarra portuguesa má dvanásť kovových strún, usporiadaných do šiestich párov. Hlava nástroja je zaoblená ako kvapka. Zvuk je ostrejší, kovový, rezonantný. Keď zahráš jeden tón, znie ešte dlho potom — ako echo, ako spomienka. Tento nástroj sa vyvinul priamo pre fado, nenájdeš ho v inej hudobnej tradícii.„
„A ako má znieť správny fadista?„
„Fado nevyžaduje akademicky trénovaný hlas,” Joachim sa zamyslí. “Vyžaduje pravdivý hlas. Musíš počuť, že ten človek niečo prežil. Technicky čistý hlas bez bolesti — to nie je fado, to je karaoke. Máš toho v Alfame plné bary “Autentické fado” ale to je len turistický skanzen.“
Skutočný fadista nespieva o láske, spieva lásku. Nespieva o strate, spieva stratu.
„Keď spieva, pohybuje sa?„
“Takmer vôbec,“ Joachim pokračuje. “To je ďalšia vec, ktorá cudzincov prekvapí. Fadista stojí alebo sedí, oči často zavrené alebo hľadí niekam do diaľky. Žiadny tanec, žiadne gestá. Všetko je sústredené do hlasu. A tá nehybnosť — je silnejšia ako akýkoľvek pohyb. Keď Amália Rodrigues stála na javisku a spievala, nemusela nič robiť. Vzduch sa menil. Zažil som to“
Rozdiely medzi fado Lisabon a Coimbra: Dve školy jednej emócie
„Takže je len jediné autentické fado?“ Uisťujem sa…
Joaquim ma opraví: “Nie. Existujú dve hlavné školy. Lisabonské a coimberské fado — a sú dosť odlišné.„
Lisabonské fado je fado ulice. Vzniklo tu, v Alfame, v Mourarii — v chudobných štvrtiach, medzi rybárkami, lodiarmi, kriminálnikmi, prostitútkami. Je surové, emocionálne, bez filtra. Spieva ho ktokoľvek — muži, ženy. Texty sú o každodennom živote, o láske, o strate, o chudobe, o mori.
Coimberské fado je iné. Coimbra je univerzitné mesto a tamojšie fado vzniklo medzi študentmi. Je aristokratickejšie, poetickejšie, literárnejšie. Spieva ho výhradne muži — tradične študenti v čiernych plášťoch. Má iné ladenie, iné tempo, iný charakter. Je viac meditáciou ako výkrikom.
„Ktoré je pravejšie?“
“To sa nepýtaj Lisabončana,” Joachim ma so smiechom opraví: „Ale úprimne — obe sú pravé. Jedno pochádza z brucha, druhé z hlavy. Najlepšie fado pochádza z oboch naraz.“
Ani neviem ako sa na stole objavila karafa vína a dva poháre.
Amália Rodrigues a éra diktátora Salazara: Fado ako symbol Portugalska
Ale fado malo aj svoju bolestivú jazvu za čias Salazara. Joaquim si dolial víno a na chvíľu sa zahľadel na hrdzavú mrežu na okne, akoby v nej videl tiene minulosti…
Diktátor António Salazar vládol Portugalsku (od roku 1932 do roku 1968) tvrdou rukou. Jeho heslo bolo “Fado, Fátima, Futbal” — tri F, ktoré mali ľud uspokojiť a umlčať.
„Fado sa stalo čiastočne nástroj propagandy,” smutne poznamenal Joachim: “Režim fado toleroval, ba podporoval — ale kontroloval. Texty museli prejsť cenzúrou. Fado mohlo spievať o láske a strate, ale nie o politike, nie o chudobe, nie o kolonializme. Fadisti podpisovali lojalitu, alebo nespievali. Niektorí to robili vedome, iní len prežívali.„
„A čo Amália Rodrigues?„
„Amália je najväčšia, ale aj najkontroverznejšia. Spievala celý Salazarov režim — bola svetová hviezda, koncertovala v Carnegie Hall, v Paríži, v Tokiu. Režim ju používal ako výkladnú skriňu. Ona tvrdila, že politike nerozumela, že bola len umelkyňa.
Po Revolúcii karafiátov v roku 1974 ju ľudia obvinili z kolaborácie a na jej pohreb v roku 1999 bol štátny smútok — ale niektorí ešte aj vtedy protestovali pred jej domom.
„A čo si vy myslíte vy?„, zatínam do tuhého
„Myslím, že pravda je komplikovaná. Amália fadu dala nesmrteľnosť. Bez nej by fado možno zostalo len hudbou lisabonských krčiem. Zároveň — každý umelec si musí položiť otázku, komu slúži svojím umením. To je otázka bez jednoduchej odpovede.“
Nová generácia fada: Mariza, Ana Moura a moderné znovuzrodenie
Po revolucii fado na chvíľu upadlo — mladí počúvali rock, jazz, hudbu slobody. Fado bolo pre nich symbol útlaku, zaostalosti, Salazara. Skoro zaniklo.
Ale potom prišla nová generácia — a znovu objavila fado. Nie ako nostalgiu za diktatúrou, ale ako vlastnú identitu. Misia Breu, Camané, neskôr Mariza, Ana Moura, Cristina Branco, Custodio Castelo — títo umelci vzali fado a povedali: „toto je naše, a my to chceme ďalej. Len moderne.“
„Čo znamená moderne?“
„Niekedy pridajú iné nástroje — violončelo, kontrabas, klavír. Niekedy miešajú fado s jazzom, s elektronickou hudbou. Puristi to nenávidia. Ja hovorím — ak to cítiš, je to fado. Ak to necítiš, nie je to fado, nech je to akokoľvek tradičné.“
V roku 2011 UNESCO zapísalo fado na zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva. Áno a odvtedy vieme, že fado prežije aj nás.
Veľké mená Fado
Ak máte práve teraz v ušiach hluk mesta, zastavte sa. Pustite si ktorúkoľvek z týchto skladieb a nechajte Alfamu, aby prišla za vami (hľadaj na Vinylworlde, Spotify alebo Apple music)
Alfama, Lisabon. Začínala ako predavačka ovocia na trhu, skončila ako národný symbol. Jej hlas bol schopný niečoho, čo musicológovia dodnes nedokážu úplne popísať — takzvaný cante s bronzeovým tónom, ktorý sa dotýkal nízkeho registra, ale mal jas sopránu. Jej verzia piesne Estranha Forma de Vida alebo Uma Casa Portuguesa sú povinná jazda. Ale ak chcete dostať fado priamo do srdca, pustite si Povo que Lavas no Rio — to je pieseň, ktorá vás zostane prenasledovať.
syn slávnej fadistky Lucilie do Carmo, bol nazývaný “najväčší mužský hlas fada 20. storočia.” Jeho prístup bol literárnejší ako Amáliin — spolupracoval s veľkými portugalskými básnikmi, texty fada pozdvihol na úroveň poézie. Bol prvým fadistom nominovaným na Grammy.
narodená v Mozambiku, vyrastala v Alfame. Keď vstúpila na scénu okolo roku 2001, fado dostalo tvár novej generácie. Jej hlas je dramatický, fyzický, plný — keď spieva, celé telo pracuje. Album Fado em Mim z roku 2001 bol medzinárodný prelom. Dnes je pravdepodobne najznámejšou fadistkou na svete mimo Portugalska.
jej cesta do fada je sama o sebe pieseň. Pracovala ako čašníčka v lisabonskom fado klube, kde si ju všimol Carlos do Carmo a pomohol jej s prvým albumom. Jej hlas má tmavý, zamatový tón — menej dramatický ako Mariza, viac intímny. Rolling Stones ju pozvali, aby s nimi vystupovala na lisabonskom koncerte v roku 2006 — a Mick Jagger sa o nej vyjadril s obdivom.
pochádza z Alenteja, nie z Lisabonu, čo jej dáva trochu iný pohľad. Je intelektuálka fada — spolupracuje s jazzovými hudobníkmi, venuje sa experimentálnejším formám. Jej verzia piesní Josého Saramaga alebo Fernanda Pessou je ukázková — fado ako literatúra.
najväčší mužský hlas súčasného fada. Čistý, krehký tenor, ktorý nesie v každej nôte nehu a smútok zároveň. Ak chcete ukázku toho, čo znamená mužské lisabonské fado v najčistejšej forme, pustite si jeho album Uma Noite de Fados.
Katalánsko-portugálska umelkyňa, jedna z kľúčových postáv obrody fada v 90. rokoch. Prináša do fada divadelnosť a literárnosť — jej texty sú často adaptácie básní Pessou, Camõesa, Soaresa.
Bol virtuóz portugalskej gitary, ktorého mnohí považujú za jedného z najväčších hudobníkov Portugalska vôbec. Nehral len fado – on z neho spravil koncertnú hudbu, ktorú vedel odniesť z ulice až na pódiá po celom svete. Jeho hudba pôsobí intímne, ale zároveň veľkolepo – akoby si počúval mesto, ktoré sa rozpráva samo so sebou. A možno aj preto ho nazývali „muž s tisíc prstami“.
Gitarista – a nie hocijaký. Patrí medzi najvýraznejšie osobnosti portugalskej gitary, sprevádzal veľké mená fada a zároveň ho posúval ďalej, mimo tradície, niekde na hranicu experimentu. Povedané ľudsky: to, čo robí hlas vo fade, on robí na strunách – niekedy ešte presnejšie. Ak je Paredes jazyk, Castelo je jeho súčasný dialekt.
Tieto mená nie sú len interpreti. Sú to strážcovia saudade, ktorí vám nedovolia zabudnúť na to, čo ste v Alfame cítili.
Kde zažiť pravé fado v Lisabone a vyhnúť sa turistickému skanzenu
„Kde sa dnes fado hrá? Len pre turistov?„
„To je otázka, ktorá bolí,“ Joachim trpko ale so smiechom odpovedá: „Tu v Alfame sa v turistických reštauráciách fado hrá každú noc — za päťdesiat eur na osobu, s troma chodmi a jednou piesňou každých dvadsať minút. To je také to fado pre Instagram. Ale skutočné fado nájdeš inde.
V casas de fado. Tu sa hrá od polnoci do troch ráno. Často fadista vstane od stola, kde práve jedol, a zaspieva, pretože ho to prešľahlo. Sem môže cudzinec prísť, sedieť ticho a počúvať, alebo môže odísť a nevrátiť sa. Kde sa medzi dvoma piesňami pije víno a hovorí sa o živote.“
„A toto tu, teraz na dvore?„
Joaquim s úsmevom: „Dnes ma to večer prešľahlo. Zajtra tu možno nebudem. Ale dnes — toto je pravé.“
Pomaly sme dopili karafu vína a on si brnkal spokojne ďalej. Keď so sa dvíhal, posunkom ma zastavil: „Ostaň ešte chvíľu,“ ocenil moju zvedavosť: „Mám ešte jednu pieseň.“
A po tichom dvore Alfamy sa niesol jeho hlas, ktorý znel ako to more. Ako čakanie. Ako saudade. Odišiel som z toho dvora ticho, aby som ten zvuk nerozplašil. Alfama už pre mňa nebola len kulisou pre turistov, ale živým organizmom, ktorý dýcha cez dvanásť strún a jeden pravdivý hlas. Niekedy stačí prestať hľadať a začať počúvať.
