Predstav si: stopy od prepáleného oleja, pozostatky lodí pretkané svetlými farbami, oprýskané chatrče vedľa plechových strešných skládok. Tak akosi som si v duchu predstavoval Burgas Fishing Pier (Ribarsko Selishte) alebo „Ченгене скеле“ – rybársku dedinku, ktorá vznikla spontánne po odsune lodí z pobrežia Burgasu v 70. rokoch.
Lode, veľa lodí, chatrče bez elektriny, ktoré chrápu s otvorenými dverami, plechové búdy, siete schnúce na slnku a ťažko pracujúci rybári v gumákoch – nemohol som so predstaviť autentickejšie rybárske Bulharsko a nemohol som si dať inde chutnejšiu rybaciu polievku. Až neskôr som vďaka Dimchovi pochopil, že všetko je trochu inak. To hlavné, na výber máš až z troch rybárskych reštaurácií. 🙂
Ченгене скеле
Čengene Skele sa nachádza asi 15 km južne od Burgasu, v malom zálive pred parkom Rosenets. Povráva sa, že pripomína „rybárske Benátky“ – tri úzke kanály plné farebných člnov, chatrče a plechové búdy nalepené na brehu tesne na seba. Názov pochádza z tureckého „činĝane iskelesi“ – „cigánske pristane“ – údajne obytný priestor osmanských uhlíarov.
V 70-tych rokoch minulého storočia boli rybári vytlačení z Burgaského prístavu kvôli jeho modernizácii. Presťahovali sa sem, vybudovali vlnolamy, vykopali si kanály a postavili chatrče z recyklovaných materiálov. Stálo tu žije 50–60 rybárov; ale v lete a cez víkendy sa to tu hemží mestskými výletníkmi, akoby sa kanálmi šírila vôňa čerstvej ryby. Pokrok nezastavíš, remeslo nahradili veľké rybárske lode a oblasť sa stáva skôr akousi prímorskou kolóniou pamätníkov.
Hlavná ulica nesie názov „Konzervna“, je inšpirovaná Steinbeckovým románom – nesie humorný zvrat, symbol obyvateľskej hrdosti a identity. Miestni sa radi chvália príbuznosťou k jedinečným miestam – hovoria, že podobnú ulicu s názvom Konzervna má iba americké Monterey v Kalifornii.
Ako som objavoval burgaských rybárov
Keďže som nemal auto, spočiatku to vyzeralo na riadny problém. Devätnásť kilometrov peši? To by som nestihol ani večeru, nieto ešte západ slnka. Mestským bicyklom sa tam tiež nedostaneš, autobusy tam nechodia. Taxi ťa tam za nekresťanské peniaze síce vezme a vyloží ale nepočká a ako potom naspäť?
Až cestou do Sozopolu som zistil, že diaľkový autobus má zastávku na znamenie asi 3 km od tohto jedinečného miesta. Odhodlaný nasadám a dokonca i včas vystupujem. Okolo mňa len lesy, nenatretá nostalgia socialistických časov a pustota. Vonku pečie cez 35°C, našťastie prechádzam väčšinu cesty lesom. Asi po polhodine chôdze sa objavuje mostík a prvé domy. Snažím sa dostať k vode ale každý meter je oplotený a zastavaný. Kanály nevidno.
Na druhej strane ramena vidím akési moderné stavby. Až neskôr mi Dimcho povedal, že v roku 2021 tu otvorili Kultúrno-turistický komplex, financovaný z EU fondov. Majú v pláne turisticky zveľadiť lokalitu novinkami ako jazda loďkami, vodné bicykle, mini-golf či podujatia v amfiteátri a ja si nie som istý, či je to dobre. Projekt má za cieľ zachovať autentickú rybársku tradíciu ale tá sa práve mestským turizmom tohoto typu zväčša stráca.
Отиди и гледай
Vchádzam do prvej uličky a pozerám cez ploty. Oblasť mi pripomína naše záhradkárske kolónie. Zbadám živého človeka. Pozerá na mňa prekvapene, zjavne ma nevie zaradiť. Veľa turistov môjho typu sem asi nechodí. Dáme sa do družnej reči a on bez problémov odomyká bránku a povie: „Отиди и гледай“
Ribarsko Selishte
Ako Narnijské dvere v hrdzavej verzii. Za bránkou ticho, vôňa rýb a svet, kde čas zabudol, že má pokračovať. Dostal som sa do iného sveta. Začínam chápať význam slova autentické Bulharsko. Cvakám a kochám sa. Neviem, koľko sme si rozumeli ale nakoniec sa dáme do reči a družne pokecáme a pobratáme.
Mojim cieľom je dovidieť do prístavných kanálov. O niekoľko chatiek nižšie sa mi otvorí príležitosť, keď stretávam staršieho pána, ktorý mi tiež rád otvorí dvere a vezme ma do vlastného vesmíru.
Dimcho, tak sa volal, ma pozval na terasu, z ktorej mi padla sánka. Ponúkol ma pivom a debata mohla začať. Nie, toto už vôbec nie je ošľahaná rybárska búda, Vedľa odstavený Bombardier (vodný skúter), vpredu čln s niekoľko sto koňovým motorom. Nad hlavou lastovičky. Veľa lastovičiek. Pod nimi plachta. Tu asi komáre veľký fraj nemajú.
Burgas Fishing Pier
Preromantizovaný instagramista by asi očakával ťažko pracujúcich rybárov, osadu plechových a drevených búd bez elektriky, svietiacich petrolejkami. Ja som však objavil epochálnu kakofóniu a mix ľudských možností a vkusu od 70 rokov podnes. Tento svet ma mimoriadne priťahuje. Svojou slobodou a nehraním sa na nič, čo nie je. Ako asi museli vyzerať rybársky život v Sozopole z obrazov Alexandra Mutafova.
Dimcho mi rozpráva o histórii a epochách Bulharska a živote v Burgas Fishing Pier. Dnes už chytá ryby iba niekoľko rybárov, zväčša ako hobby. Dedinka sa zaplňuje najmä cez víkendy. Cez týždeň je tu úžasný kľud. Ticho, pokoj, zrazu si uvedomujem, že som v inom svete. Žiadna komercia, turistika, žiadne povrchné pozlátko ani gýč. Móla, člny a chatky najúžasnejších farieb, materiálov a rozmerov. Vychádzame na strešnú terasu. Ribarsko Selishte ako na dlani.
Práve pristáva loďka s rybárom na neďalekom móle. Sledujem ako pomaly s istotou kotví. Vykladá neveľký úlovok ale vyzerá spokojne. Ľudia sa tu zdravia. Sú ochotní, ústretoví a príjemní.
Ani si neuvedomujem, že sme presedeli na terase vyše hodiny. V dobrom závidím Dimchovi jeho ospalý, pokojný svet, kde sa nikto nikam neponáhľa, nikto si nič nedokazuje. Len lastovičky krúžia, voda dýcha, ticho rozpráva a čas jednoducho plynie. Zrazu Dimcho navrhne: „Nechceš sa previezť?“
Ani sa nenazdám a sedíme v člne. Vyrážame z prístavu a Dimcho zaradí plný plyn. Až ma v krížoch prehne, ešte že mám klobúk na šnúrke. Za niekoľko minút sme pri Kraimorie. Postupne mi ukazuje najkrajšie zákutia pobrežia Ченгене скеле.
Ribena Chorba
Po polhodinke jazdy pristávame pri móle reštaurácie Birariya Dalyana. Na terase s výhľadom na more ochutnáme tú najlepšiu Ribenu Chorbu v mojom živote a popri pivku chrumkáme Caca (tsa tsa) drobné ančovičky obaľované v zmesi múky, škrobu a soli.
Po návrate dávam ešte zopár krokov okolo kanálov. Míňam ďalšiu kultovú rybársku reštauráciu, ktorú mi v Burgase vrelo odporúčali.
Ribarsko Selishte má svoje genius loci. Z tohto miesta sa neradno ponáhľať. Až na večer odchádzam na zastávku v bláhovej predstave, že autobus ma odvezie domov. Aj by odviezol. keby zastavil. Nezastavil prvý a nezastavil ani o hodinu druhý. Lenivá huba, hotové nešťastie. Stopujem prvé auto s pracovnou zmeskou všetkých národností. Premerajú si ma pohľadom, zasmejú sa a otvoria dvere. Vystupujem až na stanici Juh. Práve včas, aby som stihol na balkóne večerné čajkové a lastovičie divadlo.
Vďaka Dimcho za krásny a nezabudnuteľný deň.
