Alebo ako sa môže z kečky pariť konzervatívnemu seniorovi, keď príde na miesta, kde mladosť odmieta držať hubu. Po kávičke v skoro vyprázdnenej galérii súčasného umenia NOMUS sme sa podvečer ocitli v prístavných dokoch, pri mostných grafitoch, na ulici Elektryków a v areáli 100cznia. Johnyho predstavy o tom, čo sú „konzervatívne hodnoty a normálnosť“, sa rozpadli ako sekera v kyberpunkovej vyhni.
Nomus
Ale postupne. Ako prvú sme navštívili galériu súčasného umenia Nomus. Chyba. Akurát inštalovali novú výstavu a pozreli sme si jeden (slovom jeden) exponát. Skutočne minimalistický prístup zachránilo len perfektné espresso.
V úvode to vyzeralo ako klasický výlet. Seniori s večne liberálnou dušou, mierne konzervatívnym myslením a početnými rokmi, ktorí ešte stále veria, že najväčší kultúrny výdobytok sú múzea, pamiatky, kaviarne a fľaša dobrého vína objavili multikulturálnu zónu mladých.
Techno, pohoda a grafity
Toto nie je retro. Toto je budúcnosť s grafiti a beatom. Elektryków Street a 100cznia sú bývalé priemyselné priestory v Gdansku. Miesto, kde by si bratislavský developer povedal: „Tu by mal prísť bager a zrovnať to so zemou.“
Miestni mladí na to hovoria: „Nie. Tu spravíme bar a tu budeme žiť. Tu sa bude tancovať, tvoriť a dýchať naplno.”
A konšeli niektorých osvietených miest (napríklad v Gdaňsku) ich vypočujú.
Nie je to sterilná hipsterizácia. Je to mestská rebélia s dušou. Z hrdzavého priestoru, starých dokov a dielní tu spravili chrámy slobodného života. Čosi ako Bratislavská Cvernovka na tretiu. Street art, kontajnery, svetlá, beaty, stage, bary, knihy, dizajn, second-handy, vegánske burgre, techno, experimentálny jazz aj improvizované diskusie o zmysle existencie hneď vedľa plaastovej toitoiky, ktorú sme hneď využili.
Desatoro 100cznia (áno, fakt to majú):
Johny si sadol na lavičku a čítal nahlas:
- Nezabúdaj, že sme tu všetci spolu.
- Chráň túto zónu ako svoj druhý domov.
- Buď láskavý, otvorený, rešpektujúci.
- Povedz ahoj. S úsmevom.
- Neškodíš = pomáhaš.
- Nechaj svoje predsudky za plotom.
- Maj otvorenú myseľ, a keď sa dá, aj peňaženku.
- Upratuj po sebe, nie po druhých.
- Zdieľaj. Zážitky, priestor, rešpekt.
- A hlavne: buď tu. Naozaj.
„To je nejaké sekulárne evanjelium?“ pýta sa Johny.
„Nie. To je realita mladej generácie, ktorá nečaká, že ich niekto pozve k stolu. Rovno si ho z paliet postaví.“ Márne sa pritom snažím pochopiť, čo mnohým konzervatívcom na týchto hodnotách vadí.
Mladí majú mestá, o ktorých ich rodičia netušia
Tento fenomén nie je len gdanský úlet. Každé väčšie mesto má podobný priestor:
- Drážďany: Alaunstrasse a Neustadt, tiež bunkre prerobené na galérie.
- Berlín: celá štvrť Kreuzberg, kde sa anarchia pije cez slamku.
- Rím: Trastevere i squatty pri stanici, kde sa recituje Dante na beate.
- Krakov: Kazimierz i Dolne Młyny – kultúrne črevo mesta.
- Praha: DOX a Holešovice
To nie sú kaviarne s umelou kvetinkou vo vázičke a latté. To sú mestské orgány mladosti, ktoré pumpujú odvahu do štruktúr, ktoré nechcú zomrieť na zákazy a byrokratický infarkt.
Generačný stret: senior verzus drum’n’bass
Johny sa chvíľu držal. Ochuntali sme Indické teľacie masala s čerstvým koriandrom, dávali sme si remeselné pivo, debatovali s dvadsiatničkou o tom, či techno potrebuje melódiu, či je spokojná so životom, ale potom…
Prišla partia tanečníkov. V strede dňa. Len tak. Začali improvizovať. Niekto na Slovensku by vytiahol svoju legendárnu vetu: „A toto je komu na osoh? Toto je umenie?“
„Áno je,“ odpovedáme.
Našťastie by sme takéto hejty aj tak nepočuli, lebo DJ 100cznia práve prepol na acidový beat a podlaha doslova vibrovala. A v tej chvíli sa stalo niečo zvláštne. Začali sa vlniť aj naše staré telá.
„Čo to, dopekla?“ zhíkol Johny..
„To len naše duše, ktorá sa snažia mladnúť,“ odpovedám.
Záver pre všetkých, čo si myslia, že „mládež je stratená“:
Nie. Mladá generácia nie je stratená. Derie sa všade a zastaviť sa nedá. Je v 100cznia, v Berlíne, v kukuričnom poli v Poľsku, vo vnútri rapovej noci v Ríme. A všade sa snaží o to isté. Žiť kvalitne a naplno svoj život.
Nie sú stratení. Len už nechcú čakať, kým ich niekto pustí do múzea. Nechcú počúvať, čo smú a čo nesmejú. Stavajú sa na vlastné.
Takže ak chceš zažiť kultúrny šok…
… a ráno nájsť v topánke nálepku s nápisom „Rešpektuj zónu“, ak chceš zažiť pocit, že si zároveň svedkom budúcnosti aj štatistickou chybou, vyraz v Gdaňsku do prístavných dokov a choď do kontejnerového mestečka 100cznia a na uličku Elektryków. (sú hneď vedľa seba).
Možno aj nájdeš mladých v kožených bundách, lebo techno aj metal tu frčia. Asi nájdeš mladých posedávať s drinkom na plážových lehátkach medzi žeriavmi, uprostred sto rokov starých dokov. Možno nájdeš sprajerov, ktorí práve kreujú ďalšiu stenu. Ale určite tam nájdeš energiu, mestskú mladosť, plnú snov a ideálov, ktorá neklame druhých ani seba. Ktorá nehejtuje, nefrfle na svet, nehľadá inde vínníkov, ale koná. A hlavne, naplno žije.
Ak patríš, medzi konzervatívnejších, určite sa ti môže po tejto návšteve pariť z kečky ešte týždeň. Bude nad čím rozmýšľať. Kam smerujeme?
Epilóg
Temer v každom meste, ktoré navštívim, hľadám galérie moderného umenia. Inšpirujú ma, provokujú, dráždia ma, nútia k zamysleniu. Mnohé z diel, ktoré som v underground galériách 100cznia videl, by kľudne obstáli v Nomuse alebo v iných galériách súčasného umenia. Akurát tu neberú autori sami seba až tak vážne. 🙂
