Jachting v Chorvátsku: Z Korčule na Mljet, čaro jachtárskej kuchyne

Plachtenie z Korčule na Mljet má svoje pravidlá. Naučí vás kuchárskemu umeniu i námorníckej hantýrke hoblíkov na Jadrane.

Po včerajšej plavbe okolo Hvaru vstal kapitán prvý. Na jachte je to tradícia s hlbokým praktickým významom: kto vstane prvý, ten uvarí kávu a zároveň posúdi, či loď stále existuje. Existovala. Dnes sme mali v pláne voľnejší deň. Objavovanie hradieb starého mesta a kratšia plavba z Korčule na Mljet.

Ostrov Korčula

Korčula je ostrov, ktorý si myslí, že sú Benátky. Nie bez dôvodu — mesto má rovnaké kamenné ulice, rovnaké gotické paláce, rovnakú logiku stredovekého urbanizmu. Benátčania tu boli päťsto rokov a zanechali architektúru, ktorá to nepopiera.

A potom je tu tá druhá vec — Marco Polo. Ostrovania tvrdia, že sa tu narodil. Benátčania nesúhlasia. Historici krčia ramenami. Ale dom Marca Pola stojí v meste dodnes, vstupné sa platí a pohľad z veže je skutočný bez ohľadu na to, kto sa pod ňou narodil.

Mesto Korčula je ostroh — tri strany more, jedna strana pevnina. Keď naň plávate, vyzerá ako loď. Možno preto sa tu rodili námorníci. Alebo obchodníci. Alebo ľudia, ktorým bolo more bližšie ako pevnina a tým pádom celý svet.

Po peknej prechádzke nás Korčula púšťala len ťažko. Ale vyrazili sme.

Pri druhej káve na lodi Števo prezradil svoj plán: „Urobíme halušky.”

Ticho.

„Bryndzové,” dodal, pre prípad že niekto dúfal v niečo iné.

Varene na jachte

Varenie na jachte má svoje pravidlá. Vždy varí dvojica — rotačný systém spravodlivosti, ktorý funguje kým nezistíte, že niektorí ľudia majú k vareniu bližšie ako iní. Každý deň iná dvojica, každý deň iné jedlo. Väčšina má niečo predpripravené — marinády, cestoviny, guláše, paprikáše, veci ktoré sa dajú prihriať alebo uvariť na dvoch horákoch bez toho, aby loď vyhorela.

Števo mal iný plán.

Hodina krúžľania zemiakov. Dve hodiny strúhania. Cesto, s ktorým by si aj dieru v lodi zalepil.  Operatívne opekanie cibuľky a slaniny na jednom horáku, kým nad druhým horákom vrie voda na hádzanie halušiek. Pach bryndze v uzavretom priestore jachty — ten nezažije každý. Tí na susedných jachtách sa pozerali s výrazom ľudí, ktorí nevedia čo sa deje, ale cítia, že sa to týka aj ich.

Desať minút jedenia. Kapitán jedol mlčky a pridal si.

Následne ďalšie dve hodiny umývania zaschnutých hrncov a riadov v studenej morskej vode. Dávali ste niekedy dole pozostatky montážnej PUR peny? To má asi k tomu zážitku najbližšie.

„Nikdy viac,” povedal som Števovi razantne, kým ostatní odfukovali s plnými bruchami.

Námorný žargón pre pokročilých hobľíkov

Z Korčule na Mljet sme sa naučili čo to je fender
Z Korčule na Mljet sme sa naučili čo to je fender aj špring

Komunikácia na lodi prebieha v troch jazykoch. Kapitán hovorí po slovensky, občas kľaje — jasne, stručne, bez otáznikov. Dokeri v prístave hovoria zásadne po chorvátsky — rýchlo, hlasito, s gestami i s vztýčeným prostredníkom, občas. Hoblíci hovoria ako im huba narástla — najmä vtedy, keď nevedia, ako sa niečo povie v žiadnom inom jazyku.

Systém funguje prekvapivo dobre ak sa rýchlo naučíte základy:

  • „Vira!” — vytiahnuť kotvu. Nie otázka.
  • Moli!” — spustiť. Tiež nie otázka.
  • „Hoď špring!” — lano ktoré drží loď. Ktoré lano? To lano. Nie tamto.
  • „Daj fender!” — gumová lopta medzi loďou a mólom. Zabraňuje tomu, aby sa vaša loď bozkávala so susednou.
  • „Pozor na bom!” — vždy príde neskoro. Vždy.

Chorvátski dokeri v prístave komunikujú inak. Rýchle pokyny, hodené lano, gesto rukou ktoré môže znamenať priplaviť bližšie alebo odplaviť ďalej — záleží na kontexte, ktorý hoblík nemá. Správna reakcia je zopakovať pohyb ruky s istým výrazom a dúfať.

Kapitán to vždy zachráni. Bez komentára. Len s tým pohľadom.

Mljet – Polače

Plachtenie z Korčule na Mljet ubehlo rýchlejšie, než by sa nazdal. Na Mljet sme vplávali za súmraku. Polače je malá osada pri vstupe do národného parku. Prístav, ak to tak možno nazvať — pontón, niekoľko lámp, tma za nimi hustá ako zamat. Na pontóne už stáli tri iné lode. Prirazili sme. Majiteľ robil radostné gestá a všemožne nám naznačoval, ako sa teší. Prísľub morských potvor a špecialít vibroval vo vzduchu.

Štyri posádky, jeden pontón, jeden večer.

Neskôr — oveľa neskôr, keď more bolo čierne a hviezdy boli tie jediné lampy, ktoré ešte svietili — majiteľ konoby tancoval so štyrmi posádkami na pontóne a spieval s hlasom človeka, ktorému víno pomohlo k múdrosti: „Takú akciu možno tento rok ešte nezažil.”

Tancoval ako posledný. Riadne nás skasíroval a odišiel ako prvý — reštauráciu bolo treba pripraviť na raňajky. My sme zostali. More nás nikam nenaháňalo, hoci nás už čakal Dubrovník.

Na Mljet sa ešte vrátime. Čaká nás dotyk medúzy.

Pošli ďalej
Pavel Trevor
Pavel Trevor

Filatelista zážitkov. Namiesto známok zbieram momenty, ktoré idú pod povrch komerčného pozlátka. Píšem o hikingu, cyklistike, cestovaní, kultúre a histórii tak, ako ich skutočne cítim – bez ohľadu na algoritmy či priania sponzorov. Mojou ambíciou je ukázať vám pravdu, ktorú v bežných cestovných bedekroch nenájdete.

Articles: 258