Po rannej návšteve medúz, ešte plní dubrovníckej fjaky, sme sa rozhodli pokračovať okolo Lastova na ostrov Vis. Je to najvzdialenejší obývaný chorvátsky ostrov od pevniny. To nie je len zemepisný fakt — je to charakter.
Vis je ostrov, ktorý sa rozhodol byť ďalej ako ostatné. Ďalej od turistov, ďalej od hluku, ďalej od všetkého, čo Jadran bežne predáva na gýčových pohľadniciach.
Okolo majáka Glavat
Preplávali sme okolo majáka Glavat, pozdĺž Lastova, ktoré sme zahliadli len ako tmavý chrbát vynárajúci sa nad hladinou, a zamierili sme na západ. More bolo dlhé. Kapitán mlčal spôsobom, ktorý znamená, že všetko je v úplnom poriadku. Hoblíci mlčali spôsobom, ktorý znamená, že sa konečne naučili neklásť otázky, keď kapitán mlčí. Každopádne však naše námornícke rituály po piatich dňoch na vode dostali pevnú, ostrieľanú fasádu.
Prístav VIS
Prístavná časť Kut — to sú kamenné domy natlačené priamo nad morom, zrekonštruované fasády a ticho, ktoré nie je prázdne, ale príjemne nasýtené históriou. Zakotvili sme.
Vyšiel som na breh a pozrel sa okolo seba. Niečo tu nesedelo. Miesto bolo až príliš pokojné na to, akým šialeným príbehom si prešlo. Vis mal totiž minulosť, o ktorej sa dlhé desaťročia nesmelo hovoriť ani šepkať.
Počas Studenej vojny Titov režim vybudoval na ostrove tridsať masívnych vojenských zariadení — tajnú podzemnú základňu pre ponorky, delostrelecké batérie a kompletnú podzemnú nemocnicu. Ostrov bol premenený na obrovský vojenský labyrint jaskýň, podzemných tunelov, bunkrov a úkrytov. Predstavte si dvadsať kilometrov chodieb vysekaných hlboko do tvrdej skaly.
Pre cudzincov bol Vis až do roku 1989 prísne zakázanou zónou. Päťdesiat rokov absolútnej izolácie. Kým ostatné jadranské ostrovy vo veľkom budovali hotely, rezorty a promenády, Vis staval raketové sklady a komunikačné centrály zahrabané hlboko v horách.
Vlastne to začalo už počas druhej svetovej vojny, kedy bol Vis hlavným úkrytom Josipa Broza Tita a jeho partizánov. Strategická poloha uprostred Jadranského mora, rovnako vzdialená od Talianska ako od chorvátskej pevniny, z neho robila nedobytný bod. Tito sa skrýval priamo v jaskyni, Briti mali na ostrove letisko a Nemcom sa ho nikdy nepodarilo obsadiť.
Po vojne si Tito tento strategický klenot nechal pre armádu. Vojenské inštalácie však ekonomicky dusili miestne obyvateľstvo, keďže turizmus bol ilegálny. Ostrov síce existoval na mapách, no v realite bežného sveta bol neviditeľný.
Vojenské dedičstvo ako biznis
Juhoslovanská ľudová armáda opustila ostrov 30. mája 1992. Nová chorvátska armáda o tieto monštruózne podzemné inštalácie neprejavila záujem a nechala ich napospas osudu. A tie sa paradoxne stali tou najväčšou turistickou atrakciou.
Dnes môžete slobodne vojsť do obrovských tunelov, kde sa kedysi skrývali vojnové ponorky. Môžete stáť v bunkri, kde velenie plánovalo prežiť jadrovú zimu, alebo si pozrieť opustené kasárne.
Alebo môžete, presne ako my, len tak sedieť v prístave Kut, ochutnávať miestne víno Vugava a pozerať na kamenné domy, ktoré to všetko prežili a nepovedali ani slovo.
Áno, Vis má Vugavu — biele víno z autochtónnej odrody, ktorá nerastie nikde inde na svete. Tento ostrov si evidentne potrpí na exkluzivitu.
Blížil sa čas návratu do kancelárií. Ráno nás čakalo veterné finále. Niekde za naším chrbtom zostalo dvadsať kilometrov vojenských tunelov, Titova jaskyňa i bunkre, ktoré dodnes čakajú na svojich objaviteľov. My sme ich pre nedostatok času a našu vlastnú lakotnosť zaplatiť si sprievodcu s džípom nedali. To je tá jediná vec na celej plavbe, ktorú skutočne ľutujem.
