Po spoznaní zázemia bane prechádzame do druhej časti. Důl Michal, technologický skvost Ostravy s vôňou oleja a mamutích strojov. Nie, že by boli jediné, každá baňa mala veľmi podobnú strojovňu. Ale útlm baníctva a rozvoj Ostravy spôsobil, že toto je možno jediné, kompletne funkčné dochované technologické zariadenie, kam sa môžete ako turista dostať.
Nachádzame sa priamo nad jamou. Je tu niekoľko podlaží. Jedno s koľajnicami na vozíky, ktorými vyvážali čierne zlato do triedičky a koksovne, druhé, osobné, pre baníkov s troma výťahmi.
Výťah
Dva zrkadlové obrie stroje s malou zelenou búdkou. V nej sedel možno najlepšie platený človek na bani. Práve on totiž rozvážal vozíky a ľudí po jednotlivých poschodiach bane.
Obrí výťah obsluhoval tri klietky. Boli obalené iba drôteným pletivom a lietali medzi poschodiami štôlní rýchlosťou až 15 m/s. Nič pre prostatikov, ľudí s tráviacimi problémami a s ľahším žalúdkom. Väčšina nepripravených po zastavení klietku rovno označkovala.
Ak ste sfárali, cesta von pred koncom smeny nebola. Ak bolo treba ísť na potrebu (malú či veľkú) na to slúžil vozík plný uhlia. Hore na triedičke si isto mnohí ponadávali.
Každodenný život baníka
Denně jsme měli k dispozici čisté prádlo i ručník. Fáračky ovšem nesly vrstvu uhelného mouru, ve kterém jsme vleže museli v rubání pracovat. Byla to vrstva mouru, který byl mokrý, protože noční směna zavlažovala při pokuse omezit prašnost – vtlačovala vodu do navrtaných děr. Část vody vytekla i s mourem. Před sfáráním poslední cigareta, kdy si každý zapaloval od druhého. Mít zápalky v kapse fáraček při fárání byl hornický zločin. Pak pod zemí půlhodinová cesta na pracoviště v ostrém tempu. Svážnou jsme sjížděli po kolejích, lampu pod zadkem. Svačina před směnou pod rubáním a po ní vzhůru do rubání.
Zůstala jen obsluha sýpy a doprava. Pracovní nástroje sbíječka a lopata. Havíř kopal a šlepr těpal. Těpat znamená házet narubané uhlí na dopravník. Během chvilky byli všichni zpocení, pot se řinul po zádech, po čele. Jen rychle paží setřít pot a znovu bez přestávky. Zabudovat vykopaný prostor. Denně přesčas asi hodinu. Šlo se vyfárat, až se nakopal potřebný počet vozíků. Jízda do svážné navěšení jako hrozen na posledním vozíku s uhlím. Další půlhodina cesty, vyfárání, cigareta, půllitr mléka, sprcha a cesta domů. Šest dnů v týdnu!
Strojovňa Dolu Michal
Návšteva tejto časti je vskutku impozantná. Všetky stroje sú funkčné. Človek žasne nad dômyselnosťou, s akou už počas prvej republiky dokázali kapitáni priemyslu stavať a ťažiť uhlie. Čo všetko boli schopní ľudia vymyslieť a skonštruovat. Je to obrie.
Trúfam si tvrdiť, že Důl Michal patrí medzi top zážitky, ktoré môže turista v Ostrave objaviť.
V strede strojovne medzi dvoma mega motormi vidíme stoličky. Nečakane je to svadobná sieň. Kastelán nás informuje, že mnohé banícke a ostravské rodiny si stále prajú mať svadobný obrad práve tu. Možno preto, že Důl Michal patrí medzi posledné zachované skanzeny hodnôt, ktoré baníci uctievali. Zdař Bůh synku. Dnes sa Ostrava mení v zelené mesto. Ťažba sa utlmila a mesto začína žiť iným životom. Banícke postuláty pomaly zanikajú.
První brněnská, ČKD, Škodovy závody v Plzni… Motáme sa v strojovni tak dlho, až my volajú z Plato Bauhaus. Namiesto plánovanej hodiny sme tu už tretiu. Ale je to mimoriadne fotogenické miesto.
Koksáreň
Vychádzame von. Prechádzame areálom bývalej koksárne a triedičky. Tá na svoju rekonštrukciu ešte len čaká. Kedysi viedla pod násypníky vlečka s piatimi koľajami. Dnes ostala koľaj iba jedna. Aj tou prichádzajú výletným vlakom poľskí turisti obdivovať tento jedinečný areál.
Rozsvietiť žiarovku parným strojom
Naše posledné korky vedú do kotolne. Majú tu unikátny úplne funkčný parný stroj z roku 1893, s ktorým sa dá ešte aj dnes rozsvietiť žiarovka. Je to asi najdrahšie zapnutie žiarovky v svetovej histórii.
Důl Michal, technologický skvost Ostravy sme jednoducho nemohli obísť. Pozrite si krátku videoupútavku.
Na prvú časť: Důl Michal, autentická chuť koksu a Ostravy
