Ostrov Mljet preverí vaše nármonícke srdce. Viete, kedy už máte jachty dosť? Keď stojíte na pevnej zemi, v krčme na wc a stále sa kníšete vy aj ten prúd. Dopredu, dozadu, dopredu, dozadu,.. pomáha na to pohár vína a jahňacina.
Keď sa loď priblíži k ostrovu Mljet, prvé, čo zaujme, je farba. Deväťdesiat percent ostrova pokrývajú lesy alepských borovíc, ktorých živica voní tak intenzívne, že miestni hovoria o akomsi „hypnotickom parfume”. Ale skutočné prekvapenie ostrova nie je na pobreží — je ukryté vo vnútrozemí.
Dve jazerá, ktoré nie sú jazerami
Vstával som spolu so slnkom. Skoro ráno, keď jazero hovorí. Nie preto, že som musel. Ale na ostrove Mljet ťa niečo núti vstávať skoro — tá oficiálna romantizovaná verzia znie: živicová vôňa alepských borovíc, ktorá sa v noci zahustí do takej intenzity, že ju takmer vidíš. Tá neoficiálna šeptá čosi o ťažkej noci v prístavnej krčme, kde sa lialo víno potokom a nosili nám jeden dar mora za druhým až do skorého rána. Nakoniec prišiel účet. Viacerým sa nám panenky zatočili až vtedy. Pohostinnosť, to Chorváti vedia.
Miestni ostrovania hovoria, že stromy priniesli na ostrov ešte pred Kristom z krajiny, ktorú dnes voláme Izrael. Že tá vôňa je pamäť. Že ostrov ňou dýcha.
Prekonal som zopár schodov z prístavu. Šiel som po úzkej cestičke pozdĺž brehu Veľkého jazera, kým bol les ešte tmavý a hladina nehybná ako zrkadlo. Len sivá. Len ticho. A potom som ich uvidel.
Neďaleko brehu, tesne pod hladinou, sa pohybovalo niečo priesvitné. Pomaly. Bez námahy. Ako keby pohyb bol len vedľajší produkt existencie, nie jej účel. Jedna. Potom ďalšia. Potom som si uvedomil, že ich sú stovky — a že hladina, ktorú som považoval za nehybnú, je ich v skutočnosti plná.
Ostrov Mljet: Dotyk medúzy
Štyri milióny dvesto tridsaťosem tisíc, povedala by mi neskôr veda. Ale veda to hovorí bez emócií. Sadol som si na kameň a díval som sa.
Neviem, v ktorom momente som im začal pripisovať hlas. Možno to boli dôsledky opice, možno únava, možno tá vôňa. Možno ráno na Mljete jednoducho robí s človekom veci.
“Vieš, koľko nás tu je?” Začalo to niekde na hranici myslenia a sna: “Viac ako štyri milióny. Len v tomto jazere. Len dnes.”
Pozeral som na pohybujúce sa kupoly pod hladinou. NNiektoré boli veľké ako tanier, iné mali priemer ako koleso môjho detského bicykla.
“Môžeme dorásť do priemeru pol metra,” pokračoval ten hlas, ani hrdý, ani skromný. Len oznamovací. “Ale to nie je dôvod, prečo sme tu. Dôvod je iný.”
Dve jazerá, ktoré nie sú jazerami
Malo Jezero a Veľko Jezero nie sú, striktne vzaté, jazerá. Sú to zálivy mora, ktoré sa kdesi v geologickej minulosti rozhodli zostať. Spojenie s Jadranom existuje — úzky kanál, kilometer dlhý, miestami sotva štyri metre hlboký. Len toľko, aby dovnútra prenikla soľ. “Len toľko, aby sme my vnútri nevedeli, čo sa deje vonku.”
Pripomenulo mi to príbeh červíkov z filmu Pupendo: ”Co je to krásne,co svíti? To je sluníčko. A co to tak krásne šplouchá? To je moře. A proč žijeme tady maminko? Protože sme se tu narodili. Tady v prdeli.”
“Tento kanál,” povedal hlas, “je naša amnézia. Alebo naša sloboda. Záleží na tom, ako sa na to pozrieš.”
Rozumel som. Izolovanosť jazera zmenila medúzy na niečo, čím vonku nie sú — na uzavretú kapitolu evolúcie. Vedci to pomenovali sucho: geograficky izolovaná populácia, evolučne obmedzená výlučne na mljettské jazerá. Ale to, čo to v skutočnosti znamená, je úžasnejšie: “My sme tu boli pred vami. Dávno pred vami.”
Dvadsaťštyri miliónov rokov
Keď si to číslo naozaj skúsiš predstaviť — nie prečítať, ale predstaviť — mozog sa zastaví. Pred dvadsiatimi štyrmi miliónmi rokov neexistovali Alpy v dnešnej podobe. Stredomorské more bolo iné more, s iným menom a inými brehmi. Ľudský predok bol niečo, čo by sme dnes nepoznali ani na fotografii.
A oni tu boli. Pulzovali. Jedli planktón. Žili.
“Nepamätáme si,” povedal hlas, bez akéhokoľvek smútku. “Nemáme mozog. Nemáme pamäť. A predsa sme tu stále, čo je možno to isté.” Sedel som pri brehu a cítil som sa veľmi mladý. Nie v dobrom ani zlom zmysle. Len fakticky.
Keď slnko začalo narúšať sivú hladinu prvými odrazmi, uvidel som v diaľke ostrovček uprostred jazera. Na ňom silueta budovy — hranatá, kamenná, stará.
Benediktínsky kláštor
Dvanáste storočie. Mnísi, ktorí sa rozhodli žiť uprostred jazera s medúzami a borovicovými lesmi, a iste mali na to dôvody, ktoré my dnes len hádame. “Aj oni prišli a zostali,” zaznelo mi v hlave.
Ako v Meteore. Ľudia majú túto vlastnosť. Prídu na miesto a cítia, že odísť by bola chyba.
Usmial som sa. Kláštor a medúzy. Dvanáste storočie a dvadsaťštyri miliónov rokov. Ostrov Mljet má zvláštny spôsob, ako dávať veci do perspektívy.
Neskôr som sa dozvedel, že pod hladinou Veľkého jazera leží aj niečo iné — koralový útes druhu Cladocora caespitosa, stredomorský vankúšový korál. Najväčší zaznamenaný porast tohto druhu na svete. Živý, pomalý, tichý. Ukrytý pod jazerom, o ktorom väčšina ľudí nevie, že existuje, na ostrove, na ktorý väčšina ľudí nezamieri.
Ostrov Mljet: národný park
Mljet nemá hlučné promenády. Nemá nočné kluby ani preplnené pláže. Má lesy, ktoré voňajú ako spomienka na niečo, čo si nezažil, a jazero plné bytostí, ktoré tu boli dávno predtým, ako niekto vôbec vedel, že Zem je guľatá.
Vstal som, keď slnko už sedelo na stromoch a zlatilo hladinu. Medúzy stále pulzovali. Štyri milióny. Plus mínus.
“Príď zas,” povedal hlas. Alebo to bola len vôňa borovíc? Možno ráno po opici a prehýrenej noci. Alebo Mljet, ktorý robí s človekom veci.
Šiel som späť po cestičke. Schodíky. Les šumiel. Jazero zostalo tiché.
