Pri poslednej návšteve Bulharska sme sa s Johnym rozhodli trochu sa oboznámiť aj s pravoslávnymi pamiatkami a navštíviť Chrámy Sofie. Plán zniel nevinne: Bojana, Rila Monastir, Alexander Nevský, Santa Sofia.
Netušili sme, že sa ocitneme v časopriestore, kde sa stredoveká spiritualita prelieva s instantným turizmom a sväté relikvie sa ocitajú len pár krokov od ruských baraníc, bolševických baraníc a odznakov, fašistických svastík i magnetiek Made in China.
Malý chrám, veľké fresky a ešte väčší front. UNESCO hovorí jasne: choďte tam. Realita však zabudne dodať, že k tejto nenápadnej stavbe na okraji Sofie si pekne odšliapete. Vstup je na skupiny po desiatich. Čakacia doba? Závisí, či práve dorazil autobus zo Srbska alebo dôchodcovia z Varšavy. Ale už vstupná brána chrámu napovie, ako nástojčivo sa ľudia dnu dobývali.
Vnútri nás čaká sprievodca s iskrou v oku a monológ o freskách, ktoré „predbehli svoju dobu o 200 rokov“. Skupina ho sotva počúva, všetci bojujú s režimom „no flash“. Ale v poslednej klenbe zažijeme skutočnú mystiku. Panuje tu akýsi vnútorný kľud.
Freska Poslednej večere v Bojana chráme je naozaj pozoruhodná a revolučná. Jediná známa, kde namiesto tradičného zobrazenia ako apoštoli sedia v rade, zobrazuje dynamickú scénu s postavami rozmiestenými okolo oválneho stola. Tá freska je ikonická – výrazy tvárí, farebnosť, tieňovanie… úplne iná liga oproti bežným pravoslávnym ikonám. Chceli sme dodržiavať pravidlá, tak sme fresky nefotili. Ale nižšie ponúkam aspoň záber z fotobanky depositphotos.
Chcete prežiť duchovno s parkoviskom a predajňou magnetiek? Presúvame sa do pohoria Rila. Rilský kláštor nás privítal monumentálne, vôňou kadidla a… prekvapivo aj grilovanou klobásou. Chrám, mnísi, selfie tyče, pózy a zrazu Johny takmer narazí do mnícha nesúceho tácku suvenírov.
Návštevu začíname v pravom duchu – hľadaním WC. Potom nás sprievodca vedie ku pozostatkom svätého Ivana Rilského, ktorý mal byť taký zbožný, že ho v 12. storočí navštívil aj maďarský kráľ Béla III., aby sa vyliečil z pľúcnej choroby. Navštívil jaskyňu, modlil sa spolu so svätcom a zázračne za pár mesiacov vyzdravel. Bodaj by aj nie, keď Rila má jedno z najčistejších ovzduší a radí sa medzi klimatické kúpele na liečbu pľúcnych ochorení a astmy. (Čosi ako tatranské Vyšné Hágy) Na znak vďaky daroval rádu bohaté dary a pozemky. Táto udalosť významne prispela k dnešnej podobe kláštora, šíreniu kultu svätého Ivana a posilnila postavenie kláštora.
Kláštor prežil osmanských Turkov, dokonca i komunistov. Za svoje zotrvanie vďačí Ljudmile Živkovovej, dcére bulharského komunistického vodcu Todora Živkova. Ako ministerka kultúry v rokoch 1975-1981 bola fascinovaná duchovnými a ezoterickými témami. Vďaka jej vplyvu a osobnému záujmu bol Rilský kláštor nielen uchránený pred zničením, ale dokonca získal podporu na rekonštrukciu a zachovanie.
Dnes čelí skôr invázii selfie tyčiek a turistov.
V ikonostase vidíme relikvie svätcov – nasekané, vysušené kostičky Ivana Rilského sú rozdelené medzi chrámy od Sofie, cez Istanbul až po Budapešť. Načo jedna svätá noha, keď ju môžete dať do siedmich oltárov? Johny pri predstave, že jeho zostatky by raz mohli byť v štyroch krajinách, rezignovane hlesne: „Nechcel by som byť svätým.“
Národná hrdosť vo verzii XXL. V centre Sofie svieti ako monument, ktorý by ste neprehliadli ani z vesmíru. Katedrála ako stvorená na veľkolepé svadby, štátne pohreby a tiché obdivovanie stropnej klenby vysokej ako panelák. Zlato, mozaiky, história, stovky zapálených sviečok… a tisíce návštevníkov denne. Ak sem prídete podvečer a započúvate sa do pravoslávnych chorálov nesúcich sa tmavými klenbami, zacítite niečo výnimočné.
Napriek veľkoleposti je chrám pomerne mladý. Postavili ho na pamiatku bulharských vojakov, ktorí padli v oslobodzujúcej ruskobulharskej vojne v rokoch 1877-1878. Zas tí rusi.
Iba kúsok ďalej však môžete objaviť skutočne starobylý klenot, ktorý dal Sofii meno.
Tichá matka v tieni veľkých detí. Len kúsok od Nevského stojí nenápadná bazilika Santa Sofia zo 4.-6. storočia. Staršia, strohejšia, ale o to silnejším svojim príbehom. Spájajú ju s takými dôležitými historickými udalosťami, ako je Koncil v Sardike z roku 343. Dala meno mestu a prežila aj osmanskú mešitu aj návrat ku kresťanstvu.
Chrámy Sofie nie sú len o náboženstve. Sú o pamäti, prežití, kompromisoch a dnes aj o komercii. Iba kúsok ďalej v parku Alexandra Nevského nájdete blšáky, trhy božej všehochute. Od anjelíčkov, krížov, kópií monštrancií, bulharských výšiviek, dečiek, gýčových obrázkov, neodmysliteľnej bulharskej ruže (parfém, ktorého intenzívna vôňa nezmizne ani po týždni), cez staré fotoaparáty, hodinky, uniformy, matriošky, ruské baranice, odznaky i hitlerovské svastiky. Proste – všetko.
Johny objavil krásnu predajkyňu a krásny kameň za 20 leva. ale mal len 15. Po krátkej debate o možnej zľave sa dohodli, že poň príde zajtra. Ja som však umelkyňu varoval. Predsa len, Johny už má svoje roky, aj tá životospráva, nemusí do zajtra dožiť. Aj tak bolo. K sánku s kameňmi sme sa druhýkrát nedostali.
Sú miesta, kde sa modlitba mieša s marketingom, kadidlo s trhoviskom a spirituálnym i turistickým zážitkom… Spolu s Johnym sme sa zhodli, že aj keď z toho turistický ruch robí občas svätý Disneyland, niečo sa nás dotklo. Možno to boli fresky, možno liturgie a možno to ticho.
Pôvodne sme navštívili aj Chrám svätého Mikuláša divotvorcu, známy ako Ruský chrám. Chceli sme sa len spýtať jedného z pátrov, či im nie je ľúto tých stotisícov obetí na ruskej i ukrajinskej strane. Odpoveď sme nedostali. Namiesto toho nás dvaja páni slušne, ale dôrazne vyviedli von. Neviem prečo.
Aj tak je škoda toho kameňa. Fakt bola tá umelkyňa milá.
