Putovanie do Keraly začína presne tam, kde sa prestávaš ponáhľať. Niekde na rozbitej ceste v horách, kde hodinu stojíš len preto, že na asfalte leží a prežúva krava. A nik ju neodoženie. Nie preto, že by to nešlo – ale preto, že by sa to nemalo. Tu je krava svätá a nie je prekážka. Je súčasť cestného systému. A keď sa naučíš čakať bez zúrivosti, si pripravený na južnú Indiu. Aj taká je Kerala: Cesta za poznaním duše Indie. V industriálnom textilnom meste, kde každý niečo šije sme si uvedomili, že potrebujeme pauzu. Nie oddych, ale priestor. Vyrazili sme preto z Tiruppur smer Kerala.
Južná India
Cesta z Tiruppur cez hory do Keraly je ako návrat do inej doby. Prechod horami nebol len prudký výškový rozdiel. Bol to prechod medzi svetmi. Z industriálneho ruchu Tiruppur do zelenej divočiny, kde medzi stromami nevidíš betón ani billboardy. Len vodopády, opice a domy, ktoré nevyzerajú, že bojujú s časom – skôr akoby sa s ním zmierili.
Vidiek, ktorý nespí
Indický vidiek má zvláštnu vlastnosť – aj keď je tichý, nikdy nespí. Všade sa niečo deje. Niekto nosí vodu, niekto zametá pred domom, niekto varí ryžu na otvorenom ohni. Ľudia sa na teba pozerajú, ale nie s nedôverou. Skôr s tým typickým indickým „ty si odkiaľ?“ v očiach, čo znamená viac, než len geografiu.
Popri ceste zastavujem na kokos. Čerstvý, chladený. Chlapík ho s mačetou otvorí jedným švihom, podá mi ho so slamkou. Mlieko vypijeme, dužinu (to, čo u nás strúhame a jeme) hodíme kravám. Predajca nepotrebuje aplikáciu, web, ani branding. Len stoličku a tieň stromu. Kokosové mlieko je tak čerstvé, že sa napiješ s chuti na dúšok. Ale nerob to. Chlíp pomaly, inak zachrípneš.
Čo je iné na juhu
Južná India nie je len geografický smer – je to iná energia. Iné korene, iné tempo. Viac dažďa, viac zelene. Menej prachu, menej napätia, menej politiky. Naozaj? Práve míňame centrálu komunistickej strany. Ľudia sú tichší, nie nutne menej vášniví. A všetko tu vonia – po korení, kadidle a kokosovom oleji.
Kerala je sama o sebe anomália. Má najvyššiu gramotnosť v krajine, najviac lekárov na počet obyvateľov, silnú kresťanskú komunitu… a zároveň najsilnejšiu komunistickú stranu. Cirkev, viera, komunizmus – všetko vedľa seba, všetko v chode. Bez výbuchov. Aspoň navonok.
Indický vidiek
Indický vidiek sa nemení podľa trhu. Dýcha vlastným životom. Zmena sem prichádza pomaly, a niekedy vôbec. Ľudia zametajú prach pred domom ako pred rokmi. Variť sa začína o šiestej, vodu nosíš, nie púšťaš z kohútika. Aj tak tu nie je necivilizovane – len inak civilizované. Viac o ľuďoch než o veciach. Viac o čase než o peniazoch. Vo vnútri dvorov je až prekvapivo čisto.
Keď opúšťam hory a schádzam smerom k moru, v hlave mi naskakujú staré obrazy – z pôvodného ašrámu Sri Tathātu. Zapadlá dedinka neďaleko Palakkadu v Kerale, na juhu Indie, miesto bez okien, bez dverí, bez plotov. Bolo to na okraji ryžových a kokosových polí. Vtedy sotva známe. Spali sme na podlahe, jedli z banánových listov, a hlavne – mlčali.
Sri Tathâta – múdrosť bez hluku
Jeho ášrám bol malý, uprostred dediny v malom kúsku Keraly medzi horami a čajovými plantážami. Plechová strecha, zopár žiakov, nič na obdiv. Žiadne okná, žiadne dvere, žiadne ploty. Kto chcel prísť, prišiel. Kto chcel odísť, odišiel.
Hlásal jednoduchosť. Učil, že pravdu netreba hľadať vo svete, ale v tichu medzi otázkami. Nebol revolucionár, nebol ani guru s marketingom. Skôr starý otec, ktorý vie veľa, ale nerozpráva, ak sa nepýtaš. Učil, že mier nepríde zvonka. Že disciplína je najväčšia sloboda. A že svet nepotrebuje viac hluku, ale viac vnútorného poriadku.
Žili s dedinou v dokonalej symbióze. Navzájom čerpali benefity. Už na prvý pohlad dedina zaujala úsmevom. Ako mi jedna stará upracovaná žena povedala, radosť zo života a úsmev je to jediné, čo v živote majú.
Skutočný zázrak
Raz som sa tak s osvietenými prechádzal na cestičke popod kokosové palmy. Jeden sa ma spýtal: “Nemáš chuť na kokos?” Zdvihol ruku a vedľa nás v tom momente spadol kokosový orech. Zázrak? Až potom som si uvedomil, že na palme v korune stromu visí na lane vidiečan, ošetruje vetvy a na pokyn osvieteného jeden usekol a ten nám padol k nohám.
Chvíľu potom som prechádzal okolo jazierka, v ktorom si dievčatko pralo školskú uniformu. Vliezlo do vody, natrelo si líca blatom, utrhlo vodný kvet a priložila si ho k tvári. Pripravená na portrét. „Teraz môžeš,“ čítal som v jej očiach. V tom tichu, slnku a zeleni, v tej čistote prostredia som nadobudol pocit, že toto je tá chvíľa. Že práve teraz som v raji.
Mimochodom, viete prečo si natierala líca blatom? Raz sa tam bola osvietiť Francúzka a darovala jej časopis Vogue, kde si dievča všimlo, že pekné ženy sa maľujú. Ten Vogue bol jediný poklad, ktoré si dievča v malej izbičke aj po rokoch strážilo.
V Kerale je najhoršie v noci. Keď je o tretej ráno 42°C, nedá sa nadýchnuť a ani spať. Sedíte vonku na schodoch, pozeráte na hviezdy a pomaly absorbujete ten kontrast svetov.
Audiencia u Sri Tathâtu
Do Indie putujú ľudia z moderného sveta za poznaním. Tak sme sa po troch dňoch čakania stretli traja na audiencii u samotného guru. Prvý sa dostal k slovu mladý Francúz. čakal na túto audienciu vyše dvoch týždňov, počas ktorých pomáhal dedinčanom a nosil Sri Tathátovi denne strapec čerstvých banánov. Veď pokora. Programátor IT, zarába veľa, má vlastný byt v Paríži ale akosi je sám a nie je spokojný so svojim životom.
“Hľadaj cestu v sebe. Život ti ju ukáže sám”, poradil mu guru.
Potom sa ozval druhý. Čosi po šesťdesiatke,, darí sa mu v podnikaní, je otec rodiny, má veľký dom, chatu, milujúcu ženu, dve deti a zamiloval sa do 23 ročnej dievčiny. Tá láska je vrúcna a opätovaná. Nevie, čo má robiť.
“Nechaj plynúť čas. Ćas všetko vyrieši sám”, skvelá rada gurua ma nadchla. Trochu sarkasticky ma vtedy napadlo, že zjavne má riešenie na všetky problémy sveta.
Dnes sa Sri Tathâta premiestnil. Má moderný, drahý, možno trochu gýčový komplex Darmapeetham v Kollur Udupi Karnataka. Okolo obrovské parkoviská. Prichádzajú tam stovky ľudí z celého sveta. Prebiehajú rituály. Prečo každá cesta za skromnosťou a poznaním musí skončiť v okázalej pompéznosti veľkých chrámov?
Čo ostalo?
Z pôvodného ašrámu a dediny ostal len pocit čistoty a raja. Tathātove slová sa z môjho pohľadu po odchode do nového pôsobiska ľudského sebauvedomenia premenili na marketing. Pribudla recepcia, betón, programy, bufety. Európania tam stále chodia. Niektorí s vypálenými očami a zápisníkom plným otázok a poznámok ako sa dostať do poznania. Ale možno všetci hľadajú to isté: ticho, ktoré nie je prázdne.
V tej dedinke v južnej Indii to všetko ostalo. Keď si po tých rokoch prezerám fotky ľudí, ktorých som stretol, akoby to bolo dnes. Prežívam opäť každú minút, každú chvíľu. Aj to je sila fotografie. Dokáže zastaviť čas. Sadneš si ticho do tieňa a prestaneš sa pýtať, riešiť, posudzovať.
Čo tam hľadáme my
Zväčša to isté: pokoj, zmysel, príbeh, ktorý dáva hlbší význam než faktúry a mítingy. Mnohí Európania sú z veľkomiest, kde sú hypermoderné byty, ale žiadne miesto na dušu. V Kerale nečakajú komfort – hľadajú kontrast.
Možno sme príliš dlho žili v byte, kde síce všetko funguje, ale nič nežije. Možno máme plné harddisky, ale prázdne rána. Facebooky plné priateľov ale živého na blízku žiadneho. Kerala nás neoslní – ale očistí. Nenájdeš tam luxus, ale nájdeš kokosový orech v horúčave. Chrám, kde ti nikto nič nevysvetlí – ale ty aj tak niečo pochopíš. A ľudí, ktorí ťa nepoznajú, ale pozdravia, akoby si patril k nim.
Niekde medzi zelenými políčkami a modlitbami o šiestej ráno som si uvedomil, že Kerala nie je miesto, kam sa ide. Je to miesto, kde sa vrátiš k sebe. A možno práve preto sa mi zdala ešte autentickejšia než Tiruvannamalai. Hľadáš pokoj a ten tu nájdeš.
Vidiek, kde kohúty prekrikujú modlitby, kde Wi-Fi nefunguje, ale srdce áno. Kde konfrontácia medzi Európanom a Indom neprebieha v hádke – ale v tichu, keď si neviete čo povedať. častokrát ani nemáte ako. A tak sa len pozeráte na rovnaký západ slnka.
Kerala ako zrkadlo
Kerala ti neponúkne odpovede. Ponúkne priestor, kde sa môžeš s otázkami rozložiť ako matrac na podlahe. Bez okien, bez dverí, bez plotov. A ak si ochotný neponáhľať sa, možno pochopíš, že hľadáš menej ako si myslíš. A máš viac, než si vedel.
