Levada Nova a Ponta do Sol, sen digitálnych nomádov

Malebné mestečko Ponta do Sol na juhozápadnom pobreží ostrova Madeira je centrom digitálnych nomádov celého sveta. Tiež je tu jedna z najkrajších levád ostrova – Levada Nova.

Ponta do Sol je obľúbené svojimi slnečnými dňami, malebným prístavom a úchvatnými výhľadmi na Atlantický oceán. Je v závetrí a nefučí tu. Je kúsok od tunela na východnú stranu ostrova. Najmä je tu však najteplejšie more, lacné banány, skvelé pláže a v každom dome 100 Mb internet. Okolo Madeiry totiž vedie jeden z hlavných podmorských komunikačných káblov medzi EU a USA. No nepracuj odtiaľto.

Igreja da Lombada

Kostol Igreja de Lombada je miestom štartu hneď dvoch levád. Spodná, Levada de Moinho a horná, Levada Nova. Zvolili sme okruh od spodu nahor. Výhodou levád je ich relatívna nenáročnosť. Kvôli kanálom majú zvyčajne (okrem prechodov vodopádmi) nízky sklon. Sú budované vo svahoch, takže každý krok vám ponúka nové a nové pohľady.

Ako na každom výlete, nechýbajú ani paličky spoločníčky (tzv. fujary). Decathlon by mi mal dať kartu zaslúžilého člena. Moja prvá cesta z letiska vedie zvyčajne tam, lebo do lietadla mi trekové palice za 5,50 ako príručnú batožinu nevezmú.

Oproti spozorujeme pozostatky tunelov Levady de Coronel. Aj nás to lákalo preskúmať ich, ale vidina chladivého piva na konci treku naše ambície prekonala.

Levada do Moinho

6 km úsek prejdeme veľmi rýchlo. Hlboko pod nami vedie poľná cesta, ktorou si domáci skracujú cestu k vodopádom autom. Zistíme to až v piknik zóne, kde máme problém nájsť miesto. Hoci na levade sme stretli iba zopár ľudí, to je to „crowdy“. Plné. Je víkend a dnes počasie naozaj vyšlo. Všetky ohniská voňajú práve upečenými safalátkami, domáci si rozkladajú stany, stoličky, lehátka, deti šantia, my pokračujeme.

Ann’s Waterfall

Prechádzame pod stredným vodopádom, ktorý vyteká z Levada Nova. Je tu milosrdný tieň. Dole je akási malá punta (prírodný bazén) a okolo nej nahromadené stovky popadaných skál. Vytvárajú akúsi kulisu do vedľajšej rokliny. Nečudo, že sa z nich pre väčšinu hikerov stalo akési piknik miesto. Rozložili sa a možno ani nepôjdu ďalej. Zjavne chcú vychutnať toto miesto.

Už dávno som si všimol, že väčšina ľudí robí presný opak.

Namiesto toho, aby sa tešili z toho, čo majú, naháňajú sa za tým, čo nemajú.

Možno práve táto nenásytnosť spôsobuje, že ľudia napriek neskutočným možnostiam a výdobytkom dneška veľmi šťastní nie sú. Sú málo šťastní z toho, čo majú a majú tendenciu byť nešťastní z toho, čo nemajú. Chcú stále viac. A z tohto mentálneho nastavenia je už len krok k závisti a hejtu.

Spomínam, ako som prvýkrát objavoval USA. Po páde železnej opony som bol veľmi nenásytný. Tak sme raz prišli na týždeň do Los Angeles. Okrem iného sme si na deň požičali auto s cieľom, že sa zvezieme do Sekvoja parku a pozrieme si najväčšie žijúce stromy na svete. Na mape sa to zdalo ako kúsok. Iba 580. Nie kilometrov. Míľ. Vyrazili sme o tretej ráno. Pod Sherman tree sme dorazili čosi po jednej. Miloš (šofér, ktorý auto požičal) bol z nekonečnej jazdy cez pomarančové sady tak unavený, že povedal: „Chalani, choďte sa pozrieť, ja sa zatiaľ trochu prespím v aute.“

Šťastie neuponáhľaš

Sníval o tomto výlete roky, obetovali sme tomu celý deň, boli sme na 100 metrov od stromu. A on, namiesto svojho celoživotného zážitku, sa rozhodol vyspať. Keďže sme museli auto večer vrátiť, čakala ho tá istá nekonečná cesta späť. V Sequia parku sme strávili necelú hodinu. Sequia Park je obrovský. Nevideli sme z neho temer nič, nezažili sme ho. Miloš nevidel ani jednu sekvoju. Už vôbec nie Kings Canyon, ktorý bol na polhodinový dojazd. Mohli sme povedať, že sme v parku boli. Ale vôbec sme nemohli povedať, že sme ho zažili.

Vrátili sme sa tam o dva roky. Teraz poriadne. Na víkend. Do kempu s chatkou a polkilovým stejkom, ktorý sme si pred ňou navečer, s plechovkou pivka, po krásnej túre, upiekli. Až vtedy sme pochopili genius loci tohto miesta. Šťastie neuponáhľaš.

Podobne sme raz vyrazili na trek do Škótskej vysočiny. Jedna z kamarátok zle vyhodnotila počasie a pol dňa nám kazila frflaním: „Ako by tu bolo krásne, keby nemrholilo.“ Ale veď dážď a prehánky na Škôtsku vysočinu patria. Už predobedom vyšlo slnko, potom dážď, opäť slnko, opäť dážď. Dnes na ten trek spomínam ako na jeden z najkrajších v Anglicku. Pršať, to v Škótsku naozaj vedia.

Madre da Levada do Moinho

Koniec rokliny nám dal mimoriadne zabrať. Chodník cez džungľou prerastené niekoľko metrové balvany sme viac tušili ako videli. Na mape boli naznačené tri vodopády. V domnení veľkých zážitkov sme to prechodili celé a nenašli sme nič. Iba plot na konci, za ktorý sa už nedalo ísť.

Na Lanzarote je podľa domácich voda drahšia ako whiskey. 🙂 Všetku ju musia loďou dovážať. Madeira tieto problémy nemá. Na severnej strane je dažďový vavrínový prales Fanal, ktorý je temer sústavne v hmle, opare a mrakoch. Voda tu tečie zo strechy ostrova prakticky v každej rokline. Veľakrát sme sa zamýšľali, koľko roboty muselo dať vybudovanie tých kanálov v skalách. Ostrovania si však vodu vedia vážiť.

Levada Nova

Minieš hornú hranicu Ann’s Waterfall. Zhora pôsobí ako taký kanálik. Samotný vodopád ani nevidiš, lebo ho máš priamo pod nohami. Ešte prejdeš dve tri zákruty, možno kilometer a potom to príde. Je to ako kaplnka, ako chrám prírody.

Prechádzaš popod vodopád. Hektolitre striekajúcej vody, za ním plošina a po nej niekoľko sto metrov dlhý tunel. Toto miesto ti vyrazí dych a právom ho turisti považujú za jedno z najkrajších na ostrove. Keď vyjdeš von, dostaneš sa na hranu údolia, z ktorého sa otvoria pohľady na celú roklinu. Je to ohromujúce. Je to ako britva.

Keď to vezmeš radšej cez vodu

Ideš po 30 cm múriku a pod tebou 300 metrová diera. Levada Nova určite nieje vhodná pre ľudí trpiacich závraťou. Po výstupe z tunela to Peter (syn) ešte hrdinsky zvládal. Zrazu však vidím, ako si vyzúva tenisky a vstupuje do vody. Oficiálne sa chce ovlažiť ale v skutočnosti má toho balansovania na okraji múrika dosť. Radšej volí v tom slnečnom pekle bezpečnejšiu cestu stredom koryta. A nie je jediný.

Zamýšľam sa, či ostrovania tú vodu aj pijú. Ak áno, určite bude mimoriadne BIO.

Levady Madeiry

Levady, alebo zavlažovacie kanály, sú ikonickým ostrova Madeira. Spomeniem niektoré z tých najkrajších na ostrove:

  1. Levada do Caldeirão Verde vedie cez hustý prales a skalnaté útesy, ponúka úžasné výhľady na údolia a vodopády. Končí pri krásnom vodopáde Caldeirão Verde, ktorý je obklopený vysokými stenami zeleného kaňonu.
  2. Levada do Rabaçal volajú ju aj levada 25 fontán. Je známa svojimi mnohými vodopádmi a bujnou zelenou vegetáciou. Počas prechodu uvidíte impozantný vodopád Risco, neskutočné údolia a skalnaté útesy.
  3. Levada do Furado vedie cez nádherné horské scenérie a bujnú vegetáciu. Končí pri malebnom vodopáde Furado, ktorý je obklopený zelenými lesmi a skalnatými stenami.
  4. Levada do Rei sa nachádza v horskom prostredí a objavíte úchvatné výhľady na západné pobrežie Madeiry. Zažijete úžasnú panorámu oceánu a okolitých hôr a roklín.

Na Madeire nájdete stovky sprístupnených levád. Väčšina z nich je značená ako turistický chodník a je veľmi bezpečná. Počas prechodu niekoľkými z nich som mal pocit, že sa sem oplatí vracať iba kvôli nim. Madeira však poskytuje oveľa viac. Okrem levád, ktoré vám ukážu podhoria a rokliny ostrova, treba zažiť aj skalné morské útesy, najmä vo východnej časti a oblasti Canical a strechu Madeiry, Pico Ruivo a Pico Arierio.

Ponta do Sol

Malá dedinka na záveternej strane je ideálna na dlhodobejšie pobyty digitálnych nomádov. Rýchly internet a dobrá konektivita im umožňuje robiť odkiaľkoľvek. A Madeira je skvelá voľba. Ak však chceš spoznávať hory Madeiry, bez auta sa tu nepohneš. Temer okolo celého ostrova vedie diaľničná magistrála, ktorá je neďaleko v Ribeira Brava tunelom prepojená so Sao Vincente na opačnej strane ostrova, kde je však (ako na celom severnom pobreží) počasie o poznanie drsnejšie.

Pošli ďalej
Pavel Trevor
Pavel Trevor

Aktívne cestovanie, spoznávanie a objavovanie nových svetov ma totálne napĺňa. Pocit hodenia do vody. Keď nevieš čo príde za minutu a všetko je len na tebe.

Articles: 107