Kosovo ma privítalo chaosom, vetrom a byrokraciou, no aj silným záverom jednej etapy. Niektoré hranice sú totiž viac v hlave než na mape.
Obchádzanie pečiatok a Kosovo plné kontrastov
Deň 36: Štart v Skopje cieľ v Prištine. Ráno v Skopje ma čakalo malé diplomatické prekvapenie – zistil som, že som spal len pár metrov od prezidentského paláca, kde prebiehala návšteva zo Slovenska. Vlajky ešte viseli, no už ich sťahovali. Asi vedeli, že odchádzam.
3000 kilometrov! A bez pečiatky.
Na hraniciach s Kosovom som oslávil dve veci naraz: 3000 kilometrov na tachometri a žiadnu pečiatku v pase. Nie, nie je to omyl – je to stratégia.
Ak by som ju dostal, Srbi by môj vstup do Kosova považovali za nelegálny a ďalej by ma nepustili. Takže som sa na chvíľu stal tajným agentom, ktorý musí prejsť neviditeľne.
Kosovo plné paradoxov
Už po pár kilometroch bolo jasné, že som vstúpil do iného sveta. Vedľa luxusných áut chátrajú staré paneláky, reklamy na banky striedajú autoservisy a vrakoviská. Kosovo je ako tínedžer — plné energie, snov, chaosu a protikladov.
Napriek tomu sa ide dobre. 90 kilometrov prevažne do kopca a prekvapivo ľahko. Na obzore sa zjavuje Priština – a s ňou aj Ursula von der Leyen. Buď idem správnym smerom, alebo ma sleduje.
Lenže hranice majú vlastný humor. Z Prištiny som sa pokúsil pokračovať ďalej, ale neprešiel som. Zatiaľ. Vracia ma autobus za 1,50 €, spolu s bicyklom a myšlienkou, že aj cesta späť je stále súčasťou cesty.
Koniec, ktorý nie je koncom
Deň 37: Trasa: Priština (autobus) – Skopje (lietadlo) – Domov
Od Kaukazu po Balkán. Z Tbilisi až do Kosova. 3100 kilometrov, päť krajín, tisíce príbehov.
Ale každá cesta má svoj bod, keď treba uznať, že ďalej to už nie je o radosti, ale o prežívaní.
Na hranici so Srbskom to bolo jasné – ďalej ma nepustia. Možnosti boli dve:
- Otočiť sa a ísť cez Albánsko, Čiernu Horu a Bosnu – krásne, ale ťažké.
- Ísť cez Srbsko – najkratšie, ale nemožné.
A vtedy prišlo znamenie. Alebo len defekt. Zadné koleso bolo po ceste z autobusu prázdne. Chvíľu som stál na parkovisku v Prištine a smial sa. Nie smiechom, ktorý zabáva, ale tým, ktorý prijíma.
Rozhodnuté: vraciam sa domov lietadlom. Nie ako porazený, ale ako človek, ktorý našiel hranicu medzi cieľom a zmyslom. Cestu možno končím, ale putovanie nie.
Záver
Takto som to nechcel ukončiť. Ale možno práve preto to bolo správne. Niektoré konce nie sú prehrami, ale tichým „ďakujem“ za to, že sme ich mohli prežiť.
Od Kaukazu k Tatrám – bez filtera, bez plánov, len s bicyklom a vetrom oproti.
Ďakujem všetkým, ktorí ste boli so mnou. A sľubujem – bude pokračovanie.
Zopár faktov: Kosovo
Neviditeľná hranica – Na niektorých hraničných prechodoch sa vraj starí colníci nepozerajú na pas, ale do očí. „Ak máš čisté svedomie, prejdeš,“ hovoria.
Mesto duchov – V okolí Prištiny stojí niekoľko rozostavaných budov z čias juhoslovanskej vojny. Mnohí tvrdia, že v noci z nich počuť hlasy robotníkov, ktorí sa už nikdy nevrátili.
Cesta bez mena – Časť trasy medzi mestami Skopje a Prištinou miestni volajú „Cesta návratov“. Každý, kto po nej ide, vraj v sebe niečo uzavrie.
Ironický fakt – V Kosove je najvyšší počet umývačiek áut na obyvateľa v Európe. A zároveň najmenej cyklotrás. Čisté autá, špinavé cesty.
