Alebo ako sme si namiesto výhľadu dopriali sacherovu tortu. Ak je Gdaňsk zdrojom histórie, Sopot je jeho ľahkovážna sesternica s pieskom v topánkach, chuťou mora, klobúkom nakrivo a drinkom v ruke.
Vraj kto nebol na najdlhšom drevenom móle v Európe, akoby v Sopote ani nebol. No my sme tam boli. Dokonca dvakrát. A na mólo sme nešli. Z princípu, lebo aj za vstup na mólo pýtali peniaze. Kdesi v diaľke hral jazz. Povedali sme si, že kúpeľné mesto Sopot sa dá pochopiť aj s tortou v ruke, nie len z turistickej lávky.
Vôňa mora a paradox slaného vzduchu
Zaparkovali sme na začiatku Sopotu. Chceli sme dať niekoľko kilometrov bosý po piesku, keď vám nohy omýva voda. Ale už prvé metre nás svojou architektúrou presvedčili, že Sopot je síce staré kúpeľné mesto ale stále sa rozvíja. Demograficky i modernou architektúrou. A tak sme popri pláži míňali ultra moderné bytovky a čínsky hotel čínsky Zhong Hua. 🙂
„To more je tu iné,“ zahlási Johny a nespúšťa pohľad z horizontu.
„Je plytšie, teplejšie, menej slané, skoro bez prílivu. A celé sa tvári, že je to vlastne jazero v prestrojení,“ odpovedám mu s čajom v ruke a vetrom v bunde.
Sopot je kúpeľná nostalgia s plážovým prebalom. Elegantné vily s patinou, promenády plné ľudí, čo sa len tvária, že sa ponáhľajú, a ticho, ktoré aj napriek davom zostáva civilizované. Nie je to hlučný rezort, hoci… Stále viac turistov chápe, že je nezmysel cez leto v 40°C horúčavách objavovať turecko alebo Egypt s neznesiteľnými horúčavami. Sopot, podobne ako iné baltické severoeurópske „slow travel“ destinácie očakávajú veľké znovuvzrkriesenie.
Centrum je živé. Ulica Bohaterów Monte Cassino (alebo jednoducho „Monciak“) je plná kaviarní, barov, zmrzlinární a koncertov pod holým nebom. Miestni to milujú aj nenávidia, aj v apríli to tu vrie. V lete tu býva nátresk. Ale ak máš rád ľudí a trochu cirkus, budeš v raji.
Mólo, ktoré sme obišli
Áno, to mólo tam je. Impozantné. 513 metrov dreva ponorených do Baltského mora.
„Chceš ísť?“ pýtam sa Johnyho.
„Iba ak sa tam na konci predáva niečo fritované.“
Nepredávalo. A ešte k tomu pýtali vstupné. Nie veľa. Ale dosť na to, aby sme si povedali, že kultúra sa dá vstrebať aj z terasy kaviarne. Otestovali sme jantárových trhovníkov a o tri zákusky neskôr sme vedeli o sopotskom živote viac než niektorí návštevníci móla.
Dlhé prechádzky a krátke odpovede
Túlavé tempo popri mori nám vymáčalo všetky pľuzgiere a umožnilo viesť rozhovory o Balte, histórii regiónu aj o tom, čo vlastne robí prímorské mesto prímorským.
„Ako môže byť pláž prázdna, keď je tak pekne?“ čuduje sa Johny.
„Lebo je kurňa zima a je apríl. Baltské leto trvá podľa miestnych asi tri týždne a polovica z toho sú konferencie,“ odpovedám.
Napriek pozlátku má Sopot svoju melanchóliu. Keď kráčaš po pláži ráno, keď je hmla a na piesku ostávajú len stopy od čajok a topánok… vtedy pochopíš, že aj letovisko má dušu. Niektoré dni na pláž vietor nesie jazz z hotelovej terasy. Iné dni len volanie čajky. Ale vždy máš pocit, že Sopot je viac než miesto – je to nálada.
Kráčali sme kilometre po promenáde, míňali deti s bublifukmi, bežcov, cyklistov, psov, staré dámy so slnečníkmi, a najmä veľa párov, čo mlčali tak harmonicky, až to bolo podozrivé. Našli sme moment pokoja, ktorý nie je nútený. A to sa pri mori nie vždy podarí.
Sopotské fikcie?
Rok 1925. Predstavte si kúpeľného doktora Hansa, ktorý tu počas medzivojnových rokov predpisuje inhalácie morského vzduchu, studené obklady a spoločenský tanec.
Prichádza Elsa, dáma z Viedne a pýta sa: „Pán doktor, ako dlho tu mám pobudnúť?“
Hans odvetí: „Dovtedy, kým vás Sopot nepresvedčí, že šum mora je lepší než šum mesta.“
O 100 rokov neskôr mu dávame za pravdu.
Sopot má jedinečnú kľudnú atmosféru. Pripomína skôr kúpeľné mestá ako Františkovy Lázne, Piešťany alebo Karlove Vary, ale bez termálov, zato s morom a s pieskom.
Gdansk, Sopot, Gdyna trojmestská cyklotrasa
Z Gdanska od pláže Jelitokowo vedie popri mori nádherná cyklotrasa cez Sopot až do Gdyne. Nestretneš auto. V závetrí, rovinky, plno krčmičiek a zastavení. Závideli sme cyklistom a zároveň si spytovali svedomie, kde máme naše kolobky. Do lietadla nevošli. Nabudúce prídeme vlakom.
Z topánok sme si ešte večer vyklepávali piesok. Ale niečo zo Sopotu nám ostalo aj tak. Možno to bol pokoj. Možno slaná vôňa mora. Alebo len ten pocit, že niekedy naozaj stačí sedieť v piesku a pozerať sa, ako niekto iný kotví loď.
Prečo ísť (alebo neísť) do Sopotu?
- Je to len pár minút vlakom z Gdaňsku – ideálne na pol dňa či celý.
- Ak nechceš na mólo, nemusíš. Viac než výhľad ponúka mesto samo – záhrady, kaviarne, dlhá pláž.
- Jedlo? Výborné. Skús baltské ryby, poľské lokálne pivo. Alebo len tak posedieť na kávičke s koláčom. Nie je hanba vnímať toto miesto cez chute.
