Cesta do Lagodekhi, perly východného Gruzínska, ktoré je známe aj ako na trojmedzie Gruzínska, Ruska a Azerbajdžanu, ku mne prehovorila. Na prvý pohľad nenápadné mestečko ukrýva národný park plný prekvapení. Ak doň na bicykli vojdete, poľahky stretnete medveďa, predierate sa cez lesy staršie ako vaša prababička a končíte pri vodopádoch, ktoré by mohli konkurovať aj najlepším sprchovým hlaviciam.
Gruzínci hovoria, že ak sa napijete z miestneho prameňa, budete rozumieť reči zvierat. Pravda je, že po ochutnaní miestneho vína možno začnete rozprávať so svojím bicyklom – ale to je už iný príbeh.
Každý kopec je tu výzvou a každý zjazd odmenou.
Do Sighnaghi za dobrým lejakom
Deň 2. Budík zazvonil o 6:00 a náš deň sa hneď začal poriadnym stúpaním do kopca. Viem, že nás čaká 90 km a 1000 výškových metrov. Na 13. kilometri máme krásny výhľad na prírodu ale v diaľke však vidíme blesky a blížiacu sa búrku. Dúfajme, že nás to nezasiahne.
Po 20 km na nespevnenej kamenistej ceste mám problém obsedieť na bicykli, tak to bude v ďalších dňoch zaujímavé.
Na psov som si už zvykol, tak snáď si zvyknem aj na boľavý zadok. Pred posledným 10km stúpaním prichádza lejak. Začiatok prečkám v dielni nejakého autoopravára a keď sa lejak zmení na dážď vyrážam. Neskôr začne znova liať, ale to už neriešim.
Do cieľového mesta vedie prudký zjazd po šmykľavej dlažbe, do očí mi steká pot s dažďom a tak dobre nevidím. Niekoľko krát zle odbočím a na hotel prídem totálne premočený a uzimený. V mokrom oblečení idem rovno do sprchy, aspoň si hneď vyperiem. Po horúcej sprche a čaji som sa konečne mohol vyložiť a oddýchnuť si.
Lagodekhi trojmedzie Gruzínska, Ruska a Azerbajdžanu
Deň 3. Cesta z historického mestečka Sighnaghi sa začala prudkým zjazdom po mokrej vozovke, čo ma nútilo ísť pomalšie. Ako sa ukázalo za jednou prudkou zákrutou, bolo to dobre, pretože som bez väčších problémov zabrzdil pred prepadnutou cestou. Na úseku asi 20 metrov chýbal asfalt a ujazdená hlina bola asi o pol metra nižšie ako cesta.
Potom som pokračoval údolím a predo mnou sa už objavili zasnežené vrcholky Kaukazu. Išiel som do mestečka Lagodekhi, ktoré leží na trojmedzí Gruzínska, Ruska (Dagestanu) a Azerbajdžanu. Bude to najvzdialenejší bod na mojej ceste. Okolo obeda som dorazil do pekného hotela, kde budem aj zajtra.
Kakheti wine
Viete že táto oblasť je tiež známa svojou vinárskou tradíciou? Nachádza sa totiž v gruzínskej oblasti Kakheti, známej produkciou skvelého vína.
Kakheti, gruzínsky vinársky región, je miesto, kde hrozno rastie tak nadšene, že sa hovorí, že aj miestne deti sa rodia s vinohradníckymi nožnicami v ruke. Tu sa víno nepije, ale oslavuje – a to tak intenzívne, že aj samotné vinice občas vyzerajú, akoby mali opicu.
Dlho som rozmýšľal ako nazvať túto moju púť a práve tu to prišlo:
Od Kaukazu k Tatrám. Sám na bicykli naprieč „neeurópskou“ Európou.
Peter Božík
Oddych v Lagodekhi
Tešil som sa na deň oddychu a veríl som, že mi počasie dopraje a budem si môcť užiť nejakú turistiku. Cez oddychový deň som mal pôvodne v pláne ľahkú turistiku k vodopádom. Počasie mi však neprialo a od rána lialo ako z krhly. A tak som si doprial pasívny oddych.
Keď už som si myslel, že to vzdávam a nikam nepôjdem, zrazu sa obloha vyčistila a vykuklo slnko. Neváhal som a okamžite som vyrazil do mesta, aby som si užil aspoň obed a stihol spraviť pár fotiek. Vychytal som jedálny lístok v troch jazykoch. Akurát cena bola pevná. Zastihol som aj miništranta pri studni. Asi išiel riediť omšové víno, aby farár neprišiel na to, že chýba. Ako to však dopadlo, neviem.
Nakoniec sa deň podaril! 🙂
