Lužany hnoj, 5 mazlíkov, high end studio, sympaťák upratovač, symbolika, stopka, železnica, bocian, krtovský hnoj, betónový plot, cesta nikam, dva fakt nasraté psy, Hajná nová ves, kone, stromy a jeden zdemolovaný kaštieľ, drevo a poučenie. To je cyklotrasa po stopách slovenskej nátury.

Trasa bola od začiatku jasná. Hmla a kosa, Tríbeč ďaleko, predpoveď na ďalší týždeň: dážď a sneh. Posledný deň na horák. Už dávnejšie som chcel zmapovať lokálne hnojiská. GO WEST. Vyrazil som na západ.

10:00 Kaplnka sv. Imricha

Moja prvá zastávka, kaplnka Sv. Imricha je v poli. Stal sa domovom srniek. Pod kaplnkou je dávno vykradnutá krypta, ktorá slúžila ako hrobka. Nad vstupom do kaplnky je umiestnený nápis PAX (POKOJ). V tichu, v strede role, v očakávanom (teda dezolátnom) stave, podobne ako blízky Hajnoveský kaštieľ.

Kaplnku stihli spoluobčania už niekoľko krát totálne vypľundrovať. Hroby boli rozmlátené a vykradnuté už dávno za sociku, za posledné desaťročia z nej zmizli už iba oltár, kovanie, náhrobky a sochy.

Verím, že posmrtnú sochu si určite niektorý roduverný kresťan, slovák osadil na záhradu k všeobecnej radosti z bezpracnej hodnoty, estetiky a umenia. Ešte pred troma rokmi tam bola.

Mimochodom, potomkovia majiteľov sa po nežnej revolúcii vrátili a keď videli v akom je hrobka stave, dali v naivnej predstave peniaze na jej opravu. Urobila sa nová medená strecha, okná, okapy, ... Fakt naivita. Po pár dňoch bolo po medenej streche i okapoch. Dali tam radšej najlacnejšiu plechovú. Realisti.

10:21 Lužany a high-end skládky

O tom, že mám hnoje rád, som už písal. Ten Lužanský objavíte ľahko. Prvá zátačka z horného konca doľava. Z blízkej dobytčej farmy tam stále navážajú nový a nový matroš. Voňavo a teplučko. Nečudo, že si priamo v hnoji urobila domov svorka 5 evidentne nechcených šteniat, ktoré namiesto toho, aby ma naháňali, sa chceli iba ukrutne hrať.

Pred pár dňami som tam na ceste objavil tiež Obsolovecký HIGH END STORE.

Televízory a elektronika všeho druhu. Vždy, keď behám po poľných cestách, musím rozmýšľať nad mentalitou tohto národa. Skládky, skládky, skládky. Zasrať si vlastnú domovinu bordelom všeho druhu. Aké slovenské. Tí osvietenejší bordel zaviažu do igelitových vriec a šup ho na pole. Tí menej osvietení dovezú vlečku a rovno vysypú.

Nedávno som zažil típka, ktorý vyhodil vrece odpadkov priamo za jazdy na cestu. Frčal ďalej. Ale čo, žijeme medzi svojimi. Sme na Slovensku. Iba nechápem prístup konšelov, ktorý namiesto toho, aby pre týchto ľudí sprístupnili kontejnery, spravia opak a spoplatnia zberný dvor. Verím, že zber polozhnitých smradľavých odpadkov a likvidácia skládok bude lacnejšia. Ešte mrzne a oráčina je dosť pevná. Dá sa. Bicykel nepodšmykáva, opatrne však kontrolujem vycvakávanie tretry. Nechcem skončiť v blate s nosom v blate.

10.50 Obsolovská estetika

Obsolovce nikdy nesklamú. Už roky tu operujú magori, ktorí na všetky stromy vápnom maľujú nejaké svastické symboly. Snáď kvôli lepšej úrode. Už dlhšie som nefotil, ale dnes som si foťák zobral. Chcel som zistiť, či som ešte vo forme. Či som ešte schopný ... vycvaknúť tretru a zastaviť kedy chcem.

Prešlo odvtedy pár rokov a so svastiky sme na Slovensku spravili mainstream.

Kopec fotografov túži po exotických destináciách, chcú nájsť originálne zábery. Dám krk na to, že keby japonci vedeli, akú estetiku ponúka slovenská dedina, ucvakali by sa u nás k smrti. Len ich sem nikto nevodí. Napriek všetkým eurofondom máme slabý marketing. Slovenská nátura môže ponúknuť nečakanú estetiku. Ak ste pripravení trošku okolo seba vnímať, cestovanie je zbytočné.

Rakúsko? Úplná nuda. Všade je poriadok, žiaden bordel, žiadne čierne skládky, všetko je upravené, žiadni típkovia po krčmách, tackajúci sa na cestách, všetko funguje. Nič pre kresťanov z východným duchovným espritom.

11.20 Veľké Ripňany: Železnica bez vlakov a nasraté psy

Zdržal som sa. Až gýčové scenérie, čistá príroda. Aj pišpauza bodla. Pred Obsolovským šenkom chvíľu rozmýšľam nad chladenou desinou, ale zavrhujem to: "Dont drink and drive?" Ani nie, Skôr tá kosa na prsty. Znova som si nevzal návleky. Pristavujem pri povestnej Ripňanskej STOP-ke. Pomáhať a chrániť. Furt tu stoja. Neviem načo. Posledný vlak tadeto išiel v minulom storočí. Viem načo. Kde by tak rýchlo a bezpracne vybrali svoje istoty.

Prechádzam okolo Ripňanskej stanice. Bola zúboženejšia než tá hrobka, ale našťastie sa našli eurofondy. Cudzie nechceme, svoje si nedáme. Behá mi hlavou to slovenské národné. Predstavujem si pritom desiatky zničených staníc, fabrík, pivovarov, družstiev, cukrovarov, ... Určite musia existovať na slovensku aj obetavejší ľudia, ktorým záleží na konkrétnom človeku. S prístupom: "Cudzie chceme a to naše spoločné rozdáme."

Prechádzam krížom cez pole, už sa to kĺže, keď zrazu vidím živého bociana. Bocian v januári? Asi sa mu na Slovensku páči. Neodletel. Aspoň niekto. Kde je bocian, tam je aj hnoj. A tak objavujem ten lokálne najväčší, Krtovecký. 4 kopy, za ním družstvo a spoza plota vybiehajú na mňa dva naozaj nasraté psiská. Pozrieš im do očí a čítaš v nich: "Natrhnem ti riť." Nezdržoval som sa. Sú momenty, keď volím veľmi vysokú kadenciu.

12:10 Krtovce a ľadová nirvána

Zamrznutý krtoveský rybník je fotografický prísľub. Mám v sebe takú zvrátenosť. Keď vidím ľady, tak fotím. Kľudne desať, dvadsať, tridsať záberov. Fascinuje ma čistota prírodnej estetiky. Fakt je kosa. Strašná kosa. Ešte podpis. Trochu nažlto pomaľujem ľad a padám. Kam cesta povedie? Zas nikam. Obraciam.

12:30 Smer Vozokany

A ja bojujem. Za desať minút doma v teple, s perfektným bravčovým na rasci, alebo ešte niečo dáme. Odbočujem poľnou na Vozokany, naložíme ešte zo desať kiláčikov. Míňam obrovský niekoľko stometrový kamenný múr. Načo je preboha komu taký šialený múr v poli? Chce tam otvoriť zoologickú záhradu? Kvapku krajšie pôsobí kaplnka s lavičkou.

Taká no name, ale udržovaná. S krížom. Sme predsa kresťania. Kostolov máme naozaj dosť. Ale v duši, namiesto boha máme skôr pokrytectvo, závisť, sebectvo a peniaze. Vozokany, Lipovník a Blesovce preletia ako vietor. Fakt je kosa. Zas som to podcenil.

13:10 Hajná Nová Ves: kaštieľ a park kuriva

Dorážam k polorozborenému Hajnoveskému kaštieľu. Prežil 350 rokov. Keď ho pôvodní majitelia opustili, nastala rabovačka. Naša 90 ročná babka tam slúžila. Povedala, že to trvalo pár hodín a neostalo tam nič. Iba steny. Keď sme sa pýtali: "Kto?", povedala: "V každom dome by si niečo našiel." Aj za sociku dobre slúžil. Ako škola a domov. Starali sa. Posledných 27 nežných rokov ho však úplne dorazilo. 

Napadá ma citácia p. Hanka:

Pred pár rokmi dali nové okapy. Do roka zničené a rozkradnuté. Všetko zatečené, rozpadávajúce sa. Ku kaštieľu patrí aj 11 ha park, s chránenými stromami. Z roka na rok je ich menej a menej. Veď plyn je drahý a kúriť treba. Že rástli stovky rokov?

Cudzie nechceme, ale svoje si nedáme.

Pred pír rokmi sa kaštieľa ujal naivný pamiatkár, ktorý sa rozhodol zasvätiť život oprave kaštieľa. Do parku dal kone, zakázal narubávať stromy. (to aby za rok vyschli a spadli akože samé) Za pol roka mu niekto autogénom rozpílil plot a hladné kone naháňali po celom chotári. Už nerekonštruuje a stromy znova padajú. Kúriť treba. Ťažko rozsúdiť pravdu.

Vraciam sa po asfaltke. Pred pár rokmi s krásnym stromoradím. Dnes tam ostali tri stromy. cestári pochopili, že nie je vhodné a ekonomické mať stromy popri ceste. Chápem ich. Plyn je drahý. Ešte zo dve skládky plné sutiny a bordelu a približujem sa domov.

Slovensko poskytuje fotografovi more estetických príležitostí, len sa treba poobhliadnuť okolo seba.

13:20 Teplá sprcha

Hygiena je dôležitá. Fakt som pako. Prsty mám omrznuté ako Pavka Korčagin. Bez návlekov už ani na krok. Vonku je krásne, ale fakt kosa.

Cyklotrasa po stopách slovenskej nátury

• Zimná cykloturistika dáva netušené estetické možnosti.
• Ak chceš včas vycvaknúť tretry, maj dobre nastavené kufre. A hlavne kontroluje ten vlastný kufor.
• Ak je totiž príliš veľký, tretry nadlho nebudeš potrebovať.

Príspevok MTB cyklotrasa po stopách slovenskej nátury zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Tatranská kalamita 2004 a retrospektívna foto spomienka po temer štvrťstoročí. Silný vietor a búrka, ktorá zlomila tisíce stromov, zmenila lesné ekosystémy a otvorila novú kapitolu regenerácie Vysokých Tatier. Prečítajte si spomienkovú osobná reportáž i pohľady lesníkov a ochranárov na to, čo sa vlastne stalo.

🎙️Nerád čítaš? Vypočuj si podcast

Úvod: deň, keď Tatry stratili svoju tvár

V popoludňajších hodinách 19. novembra 2004 sa nad Vysokými Tatrami zrazila tlaková níž s arktickým vzduchom a vyvolala intenzívnu vetrovú smršť, ktorej poryvy miestami presahovali 200 km/h. Tento padavý vietor, známy ako tatranská bóra, sa prehnal od Podbanského cez Tatranskú Lomnicu až po Tatranské Matliare, pričom zničil asi 12 600 hektárov lesa — to je plocha väčšia než 17 000 futbalových ihrísk.

Stromy padali ako zápalky. Lesné masívy, ktoré stáli desaťročia či storočia, sa pod náporom vetra a snehu lámali, vyvracali a menili panorámu Tatier navždy.

Dva dni po udalosti sme prišli ako reportéri – keď sa vietor už utišoval, ale následky boli stále živé a bolestivé. To, čo som videl, nebolo len pole polámaného lesa. Bola to krajina, ktorá sa naraz stala cudzejšou, surovejšou a nápadnejšou, než som si ju pamätal ja i celé generácie.

Dva dni po smršti – reportáž, ktorá sa nerodila ľahko

Keď sme prišli do Vysokých tatier, cesta bola už čiastočne priechodná, no len po hodinách alebo dňoch roboty lesníkov, ktorí najmä z cesty a železnice vyťahovali kilometre polámaných stromov a obrovské kmeňové bloky.

Na železnici

Železničná trať spájajúca Tatranskú Lomnicu, Smokovce a Štrbské pleso bola zablokovaná. Videli sme:

• desiatky pracovníkov s motorovými pílami,
• laná, kofre, ťažké stroje, traktory, aj
• skupiny, ktoré pracovali takmer bez prestávky, aby obnovili železničné spojenie a uvoľnili hotely a domy so strhnutými a zapadanými strechami.

Stál som pri jednom z nich a počúval ho:

„Takto ešte nikdy. Stromy spadli tak súvisle, že to vyzerá ako po tornáde.“

Jeho hlas hovoril viac než slová – to nebola len práca, to bola bitka s následkami prírody.

Cesty a dediny

Cesty boli zatarasené polenami, domy v podhorí sa ocitali obklopené polomami. Tam, kde bol kedysi les až k obydliam, sa teraz otvárala holá, zadymená krajina.

Pamätám si miestnych, ktorí len ticho stáli pred svojimi domami a hľadeli na to, čo milovali roky. Jedna staršia pani sa ma opýtala:

„Bude to ešte niekedy ako predtým?“

Bola to otázka, na ktorú nikto nevedel odpovedať.

Prečo sa to stalo? Technické vysvetlenie

Meteorológovia potvrdili, že to nebola náhoda.

• Tatry vytvárajú funnelingový efekt vetra – vietor sa zrýchľuje pri priechode horskými priechodmi.
• Arktický vzduch sa zrazil s teplým frontom nad pohorím.
• Výsledkom bolo extrémne silné tlakovanie vetra, ktoré zlomilo aj staršie, silné stromy. Nasledovalo domino. Monokultúry smrekov sa lámali a vyvracali ako zápalky, Jeden strom zvali druhý.

Tento jav, často označovaný ako „tatranská bóra“, už predtým viedol k menším kalamitám, no nič predtým ani potom nebolo porovnateľné s rozsahom novembrovej búrky.

Ako na to reagovali lesníci a ochranári

Po kalamite sa otvorila veľká debata:

Lesníci:

• chceli rýchlo spracovať drevo, aby neohrozilo chod turistických trás, ciest a infraštruktúry,
• očakávali, že spracovanie zabráni ďalšiemu rozširovaniu hmyzu a chorôb,
• snažili sa obnoviť technickú priechodnosť územia.

Ochranári:

• nechceli plošne „upratovať“ celú oblasť,
• tvrdili, že mŕtve drevo je živnou pôdou pre budúci lesný ekosystém,
• podporovali ponechanie časti územia v prirodzenej regenerácii.

Výsledkom kompromisu bolo, že:

• cesty a železnice sa očistili,
• v niektorých zónach zostalo drevo, aby príroda mohla “robiť svoju prácu”.

Čo znamená kalamita pre dnešok?

O viac než 20 rokov neskôr vidíme výsledky:

• Les bol prirodzene regenerovaný, často rôznorodejší než pôvodné smrekové monokultúry.
• Ekologické štúdie ukazujú, že nové porasty sú odolnejšie voči škodcom i proti vetru.
• Niektoré úseky sa však stále javili ako „rane otvorené“ – bez dostatočného porastu či stromovej ochrany.

Retrospektíva kalamity? Lekcia, ktorá trvá

Tatranská kalamita 2004 nebola len prírodný fenomén. Dnes má aj pamätník. Vidím, že to bola sociálna a ekologická lekcia o tom:

✔️ že les nie je len zdroj dreva,
✔️ že príroda má vlastné pravidlá,
✔️ že ľudský zásah niekedy škodí viac než pomáha,
✔️ ale tiež že
✔️ život vo Vysokých Tatrách pretrváva – aj keď zmenený.

Poučili sme sa? Asi len na papieri.

Dvadsať rokov od kalamity 2004 by človek čakal, že lesy budú silnejšie, odolnejšie, pestovanejšie s ohľadom na klimatické extrémy. Realita je však taká, že v roku 2024 Slovensko vyťažilo približne 13–15 miliónov m³ dreva ročne – čo je viac ako dvojnásobok priemeru EÚ na obyvateľa, kde mnohé krajiny hospodária okolo 6–7 miliónov m³. (Eurostat & FAO údaje, 2022)

Namiesto lesov, ktoré by zadržiavali vodu a stabilizovali klímu, máme na Slovensku rozsiahle holoruby, prieseky široké stovky metrov a svahy, kde vietor a voda nemajú proti čomu bojovať. Harvestory pracujú rýchlejšie než veterné smršte. A kamióny odvážajú drevo rýchlejšie než sa my dokážeme dohodnúť na tom, ako lesy skutočne obnovovať.

Toto už ale nie je prírodná katastrofa. Je to ľudské rozhodnutie.

Lesníci tvrdia, že ťažba je „nutná“ — pre ekonomiku, pre trh, pre pracovné miesta. Ochranári tvrdia, že dnešné rozsiahle zásahy znižujú schopnosť krajiny čeliť suchu a vetru — a že lesy pestované ako monokultúra smreka sú práve tie, ktoré sa lámu ako zápalky pri prvom silnom vetre.

Keď sa obzriem po krajine, ktorá sa učí od prírody, vidím mladé porasty, kríky a druhovú pestrosť tam, kde sa nechalo pôvodné drevo. A vidím prériové polia tam, kde sa ťaží nekontrolovane. Nie som odborník ale ako turista vidím, čo sa deje s našimi lesmi. Nemusíme sa vzdať hospodárskej funkcie lesa. Stačí les prestať považovať len za zdroj peňazí, a začať ho vnímať ako infraštruktúru krajiny.

Rýchle fakty pre čitateľa

🌲 12 600 ha lesa zničila Tatranská kalamita (2004)
🪾 13–15 miliónov m³ dreva ťažíme ročne na Slovensku (2024)
🪾 pritom EÚ priemer je 6–7 miliónov m³

Príspevok Tatranská kalamita 2004 – smršť, ktorá navždy zmenila Vysoké Tatry (temer štvťstoročie po…) zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Vo Vroclave stojí vlak. Smeruje rovno do neba. Socha. Inštalácia: Pociąg do Nieba od Andrzeja Jarodskeho. Umelecký žart alebo metafora? Lokomotíva zapichnutá kolmo do zeme, akoby si povedala: „Dosť bolo horizontu, ideme vertikálne.“ Pozerám na ňu a napadne mi: Oni si postavili poľský vlak do neba. My sme si zatiaľ zvolili bieleho koňa do pekla.

Dvadsať rokov zmení krajinu na nepoznanie. Pamätám si Poľsko spred dvadsiatich rokov. Rozbité cesty, kľukový telefón na pošte, sivé stanice, ten večný pocit, že „raz bude lepšie“. Po dvadsiatich rokoch som sa tam vrátil. Krakov, Varšava, Gdansk, Vroclav.

Z Varšavy sa medzitým stala európska metropola. Mrakodrapy, infraštruktúra, sebavedomie. Mesto, ktoré si prešlo peklom dejín a povedalo si: „Dobre, stačilo. Ideme hore.“

Poľský vlak do neba

Poľsko dnes nepôsobí ako periféria. Pôsobí ako krajina, ktorá si uvedomila, že história je ťažká, ale budúcnosť je vec rozhodnutia. Železnice fungujú, jazdia násobne rýchlejšie ako tie naše. Cyklochodníky majú hlavu a pätu. Mestá investujú do kultúry, školstva, verejného priestoru, univerzít. Nie je to raj. Ale je to smer.

A čo sme zatiaľ stihli my?

Za tých istých 20 rokov sa zo Slovenska stala krajina, z ktorej mladí utekajú a nás vláda pripravuje na jazdu do pekla na bielom koni. Platíme dane. Čerpáme eurofondy. Stále počúvame, ako sa niečo bombastické chystá. Potom po 27 rokoch otvoríme jeden tunel. A počúvame, že ak sa nám nepáči, môžeme si sadnúť na bieleho koňa a odísť do pekla.

To nie je metafora z románu. To je realita politického diskurzu.

Medzitým:

• Mladí odchádzajú.
• Nemocnice chátrajú.
• Školstvo dýcha z posledných síl.
• Železnice sú skôr dobrodružný žáner.
• Cyklochodníky končia v poli, lebo tam došli peniaze alebo vôľa.

Rumunsko a Bulharsko – kedysi naše obľúbené príklady „aspoň nie sme na tom tak zle“ – nás predbiehajú v kvalite života aj životnej úrovni. A my sa tvárime, že to je optický klam.

Nie je.

Ako sa to stalo?

Ako sa stane, že dve krajiny vstúpia do Európskej únie s podobným štartom – a o dvadsať rokov jedna stavia vlak do neba a druhá hľadá podkovu pre bieleho koňa? Všimli sme si to už pred pár rokmi v Muszyne.

Nie je to o génoch. Ani o geografii. Nie je to o tom, že oni mali šťastie a my smolu.

Je to o prioritách.

O tom, či berieš štát ako korisť, alebo ako projekt. Či investuješ do infraštruktúry, vzdelania, zdravia alebo do vlastnej večnosti. Či uprednostníš budúcnosť krajiny alebo osobný luxus. Čo mladým ponúkneš: Budúcnosť? Alebo nostalgický plagát.

Čo ste to preboha so Slovenskom urobili?

Nie. Toto nie je rečnícka otázka. Je to otázka, ktorú by sme mali klásť nahlas. Politikom. Sebe. Starostom. Voličom. Aj tým, čo „nemajú radi politiku“.

Čo ste to preboha so Slovenskom urobili?

Z krajiny s obrovským potenciálom – hory, voda, talentovaní ľudia, strategická poloha – sme za 20 rokov spravili územie permanentnej improvizácie. Všetko je dočasné,všetko je provizórne. Všetko je „nejako bude“.

Lenže nebude.

Ako máme v tomto žiť?

Pásli kone na betóne

Máme sa smiať? Alebo odísť? Máme si kúpiť toho bieleho koňa? Možno ani naň už nemáme. Alebo máme konečne nastúpiť do vlastného vlaku – aj keby bol zatiaľ len symbolický?

Možno ten vlak vo Vroclave nejde do neba. Možno je to len umelecká provokácia. Ale provokácia je presne to, čo potrebujeme.

Pretože ak budeme ďalej predstierať, že všetko je v poriadku, tak sa raz zobudíme a zistíme, že už nemáme ani koňa, ani vlak. Len prázdne nástupište bez smeru.

A to nie je fraška. To je tragédia.

Šumňi odkaz do valalu:

(klikni nižšie bo pravda dlha)

Príspevok Poľský vlak do neba zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Na vrchole kameňolomu lavička a ohnisko. Výhľad doďaleka na Tríbečské pohorie, Javorový vrch i celú topoľčiansku kotlinu. Možno lepšie než Žarnov. Nie tak výpravné ako Valy v Bojnej alebo Ducové. Archeologický výskum však potvrdil, že tu preukázateľne žili ľudia oveľa skôr, než sme sem prišli posedieť my dvaja. Vlastne sem chodím veľmi často. Praveký Tábor nad lomom v Krnči: nové významné poznania.

Praveký Tábor na Tríbči

Archeológovia bojujú, aby bol Tábor (podobne ako Bojná) vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Zatiaľ však z vrchu veselo ukrajuje miestny kameňolom, ktorý svojimi premenami návštevníka nebývalo inšpiruje.

V okolí Topoľčian poznám niekoľko úžasných výhľadov: Marhát, Dominova kopanica nad Lehotou, Vysuté skaly, Úhrad i Mačacia skala na Považskom Inovci, tiež Žarnov na Vtáčniku. Žiaden z nich však nie je tak ľahko prístupný ako práve Tábor z Krnče.

Samozrejme za predpokladu, že sa v kameňolome nestrieľa a nedoluje. :-)

Lom Krnča

Ak sa pohybujete okolo Topoľčian, vrch Tábor je vďaka starému lomu neprehliadnuteľný. Chodím sem často. Lom sa každý rok mení. Horné poschodia sú ako živý organizmus – industriál a príroda sa miešajú do čohosi, čo sa nedá naplánovať. Skúsený fotograf sa tu vie fakt vyblázniť.

Výhľady z Tábora a ticho

Tábor poskytuje kruhový výhľad na celú kotlinu. Brloh, Javorový vrch, Partizánske, Osečný vrch – všetko pred očami.

Sadám si na lavičku, ohnisko predo mnou, Janko prisadol tiež. Potichu počúvame zvuky lesa a objavujeme žochársku kotlinu: "Tam sú Topoľčany, tam bývalé Koželužne Bošany, v pozadí Partizánske a Osečný vrch."

Ticho mám rád odjakživa. Dobrého kamaráta poznáš podľa toho, že ho nemusíš zabávať. Nemusíš sa socializovať. Takto sedieť a pozerať do diaľky dokážeš dlho. A svet ti za to nijako nevyčíta.

Prvý krát som ten pocit zažil pred veľa rokmi, keď som rekonštruoval chalupu. Prišiel som raz na jeseň s plánom urobiť veľa vecí. Pokosiť, pohrabať, vyhrabať, vyzbierať, obrať. Tak som si sadol na chvíľu na lavičku. Sedelo sa dobre, slnko svietilo, vtáky štebotali, celkom teplo, nikto ma nenaháňal a.... sedel som tam len tak, až do večera. Čistá hlava, uvoľnenie, sloboda.

Umenie nerobiť nič

Je úžasné nerobiť nič. Janko by mohol byť senior lektor kurzu „sedenia a nič nerobenia“. Mohli by sme spolu konkurovať aj našim politikom – tí si z toho urobili dokonalú živnosť.

Praveký Tábor nad lomom v Krnči nám otvára nové podnikateľské obzory. Poďme nerobiť nič. A veru by nás to aj bavilo. Taký mestský kaviarenský povaľač na plný úväzok to tiež nemá jednoduché. Pretŕčať sa v kaviarňach, baroch, starať sa o vizáž, daj pokoj. V prírode je lepšie. Môžeš tu byť sám sebou, môžeš byť aj v teplákoch, aj smrdieť. Pokiaľ neprší.

Schádzame dolu po novo vybagrovanej ceste. Objavujeme hríby. Na jeseň sa oplatí vybehnúť na Tábor – Tríbečské lesy pod Javorovým vrchom stále prekvapia.

Najdôležitejšie? Vstať z gauča a vyraziť. Čo sa stane hore, sa nedá naplánovať. Ale stojí to za to.

Príspevok Praveký Tábor nad lomom v Krnči: nové významné poznania zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Viete čo je Barlo-running? Niekedy nás život zastaví skôr, než to stihneme urobiť sami. Pri listovaní archívom som narazil na tento text z obdobia môjho zlomeného členka. Odvtedy prebehlo zopár rôčkov, Dnes sa na tom už smejem, ale vtedy to bola tvrdá škola trpezlivosti a sebairónie. Ak práve teraz niekde ležíte so zranením, alebo máte pocit, že bez každodenného výkonu na Strave neexistujete, tento text je pre vás.

V májových dňoch tej doby som sa stal terčom blbých poznámok mojich známych a kamarátov, že som akosi prestal zdolávať KOMy na Strave. Rozumej – prestal denne o dušu jazdiť, pretekať sa s virtuálnymi súpermi a zapisovať do tabuľky svoje každodenné výhry a zlepšenia. Začínam mať pocit, že ak nebicyklujem a nezapisujem, pre určitú komunitu neexistujem.

Raz poobede mi dokonca zavolal známy a spýtal sa ma, či som nezačal gaučovať. Nech to nevzdávam. A ak chcem, že sa môžeme spolu znovu rozhýbať. Zjavne ma chcel reštartovať. „Gaučujem,“ odpovedal som: „Lebo to mám rád. Gaučujem, lebo som od prírody lenivý. Áno, gaučujem, lebo sa mi to páči.“

Nová športová disciplína: Barlo-running

Mal som totiž zlomený členok. A taký zlomený členok a sadra na nohe prinášajú do života úplne nové pohľady. Predovšetkým pochopíte, prečo by ste s nohou v sadre nemali vypiť tri kávy denne. Toto poznanie mi dodalo novú životnú dynamiku a otvorilo úplne novú športovú disciplínu: „barlo-running“. Káva je totiž močopudná a záchod ďaleko.

Ideálny stav. Celý deň sa pohybujem výhradne medzi kuchyňou, záchodom, gaučom a posteľou. Prevaľujem sa zo strany na stranu a ochkám, achkám. Nájsť ideálnu polohu nie je vôbec jednoduché. Nemáte radi telefón. Sú dva typy hovorov. Keď zavolá mama a spustí tú o tej zodpovednosti a zdraví, a potom tie ostatné – keď od vás iba niekto niečo chce. Zvyčajne urobiť alebo zaplatiť.

▶️ Hýbem sa dosť?

Televízny masochizmus

Chcete myslieť pozitívne, ale nejde to. Nenávidíte správy. Zas čosi o tom, ako niekto niečo odrbal, ale vlastne je to v poriadku. Nasratý ste ďalšiu polhodinu. Zúfalo potrebujete niečo veselé. Prepnete kanál, reklama. Prepnete ďalší, reklama. Na treťom beží insitný seriál, ktorého intelektuálny rozmer zvládate do 3 sekúnd.

Pomaly si uvedomujete, že mať televíziu bez poriadnych Smart funkcií je v tejto situácii čistý masochizmus. Z 36 kanálov ste si nenašli na obrodenie mysle absolútne nič. Vypínate. Skúšate knihu. Všetko vás omína a tlačí. Do prdele so športom, do prdele s bicyklom. Športom k zdraviu, ale aj k trvalej invalidite. Lepšie rozvíjať duševné schopnosti. Gauč je zdravší. Len tie preležaniny...

Návštevy, pivo a „vražda“ stravou

Ku koloritu patria aj rodinné návštevy a sústrastné reči: „Dávaj si pozor... nie si už najmladší.“ Kurňa, dosť. Toto všetko ja viem. Nalejte mi radšej dva deci rizlingu. Už poznám všetky druhy čajov. „Dajte mi pivo!“ „Na tabletky alkohol nemôžeš,“ znie odpoveď. Ide ma rozhodiť.

Zlomený členok má však aj svoje pozitíva. Každý vás obskakuje. Napríklad taká mama. Porcie od nej sú veľkolepé. Žiadna stredomorská strava. Halušky, rezne, knedľa. „Len si daj, veď si chorý, je to zdravé.“ Nie, preboha, dosť. Nechcem vážiť o mesiac tonu. Mama vás môže zabiť dvoma spôsobmi: Buď zomriete na obezitu, alebo vás klepne z tých rečí.

Byť sám so sebou

Máte čas. Veľa času. Nik po vás nič neočakáva a vy ho máte iba pre seba. Byť sám so sebou môže byť bolestne obohacujúce. Môže vám to rozhádzať celoživotné hodnoty. Mohli by ste prísť na to, že to, čo robíte, nemusí byť zákonite ideálne a správne. Že kariéra a prachy sú dôležité len vtedy, keď... STOP.

Máte čas a konečne máte čas aj na robotu. Nemusíte bicyklovať a behať. Iba ležíte, a keď ležíte veľa, začne to otravovať. V tom prípade je aj robota dobrá. Hľadám ideálnu polohu. Pohodlne gaučujem a čakám na návštevu, čo snáď prepašuje plechovkové pivo. Mať zlomený členok má aj svoje radosti.

A pre tých ostatných: Áno. Gaučujem. Vylihujem. Nešportujem. A stále žijem. Pozdravujem Vás!

Príspevok Barlo-running a lekcie z pokory: Keď ťa život pošle na gauč zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Keď zídeš v Považskom Inovci z turistického chodníka, ľahko sa stratíš. Výhodou týchto kopcov je, že sa tu môžeš motať kde chceš. Nevýhodou, že ak si moták, občas sa zamotáš. A to my sme. Pat a Mat stratení na Považskom Inovci?

Hľadanie ideálnej skratky

Aby si sa nestratil, potrebuješ turistické trasy a mapy. Čo sa však stane ak nemáš jedno, ani druhé? Opäť sme raz s Johnym odbočili z trás a hľadali ideálnu skratku z Kulháňa na Inovec. Scéna: hustý les, neskoré popoludnie, nohy na šrot, MTB bicykle už občas aj tlačíme. A nervozita s pribúdajúcim večerom stúpa. Dubodieľ, Inovec aj Kulháň v nedohľadne. Slnko zapadá a medzi stromami sa ozýva len tiché šumenie lístia. Dvaja priatelia, Ja a Johny (tak si hovorí Jano), sa zúfalo snažíme nájsť cestu z týchto zvážnic buď na vrchol Inovca alebo späť do civilizácie.

Johny sa zadýchaný zastaví: "No, toto je v riadnej prdeli. Sme stratení. Ešte tak pichnúť defekt, ani signál nemáme."

Neochvejne sa snažím motivovať a byť nasilu vtipný: "Stratení? Vieš, koľko foriem „stratenia sa“ existuje?" Moc sa to nedarí. Johny s iróniou dodáva: "Áno, to ma určite upokojí. Meliem z posledného, nemám čo piť, nevieme kde sme a začni k tomu filozofovať."

Pokec nás aspoň núti nepoužívať nadmerne vulgarizmy a myslieť na iné, než na zapadajúce slnko a všade stromy: "Stratiť sa v lese, to je nič.", drmolím: "Mohli by sme stratiť niečo oveľa horšie, napríklad náhradnú dušu, zdravie, životný cieľ...."

"Životný cieľ?", kontruje Johny skepticky: "Skôr začínam strácať vieru v tvoje navigačné schopnosti."

Dialóg na tému: ako sa stratiť

Strata viery ide často ruka v ruke zo stratou ilúzií. Tým dnes trpí na Slovensku kadekto. Spoluobčania ktorí stratili orientáciu a namiesto kvality života a nedostatku lekárov riešia plochú zem a svetové sprisahania alebo penzisti, ktorí predávajú budúcnosť svojich detí a vnúčat za prísľuby trinástych dôchodkov alebo vlaky zadarmo. Áno, aj my sme penzisti, ale budúcnosť našich detí a vnúčat je pre nás dôležitá a nie, že po nás potopa. Nechceme vyháňať naše deti z tejto krajiny. Nechceme plieniť prírodu, ničiť kultúru, klamať sami seba, lebo práve to sa dnes deje.

Na druhej strane, stratiť vieru nemusí byť až taká tragédia. Človek musí často padnúť na hubu, aby si uvedomil, ako mu bolo na bicykli dobre. Niekedy potrebuješ niečo stratiť, aby si našiel niečo lepšie. Získaš tak nový pohľad a nové riešenia.

V tejto chvíli by sa nám však plochá zem celkom hodila, tých kopcov už máme plné kecky. Johny preberá žezlo. Víťazne vyťahuje ruksak a vyberá mapu, ktorú očividne neprečíta. Nevie totiž nájsť okuliare. Zabudol si pribaliť čítačky a bez nich je slepý ako patrón. Život nie je vždy spravodlivý. Podrypnem: "Vieš, stratiť sa môžeš aj v každodenných rutínách, k mape napríklad potrebuješ aj brýle", zbytočne provokujem.

Ponárame sa do štúdia mapy ale tentokrát strácame kontakt s realitou. Bez signálu nevime, kde presne sme. Niekde, medzi Palúchom a Ostrou Skalou. Slnko zapadá stále rýchlejšie: "No čo, aspoň máme čerstvý vzduch." Dobitie Heleny definitívne vzdávame a hľadáme logické zdôvodnenia nášho zlyhania: "Zišli sme z trasy a už je neskoro večer. Je zima. To nemáme šancu dať." Johny sarkasticky dodáva: "A medvede. Nezabudni na medvede. A tiež sa už na to celé môžem vysrať!!!"

Otáčame

"No tak, Johny, mysli pozitívne! Stratiť chuť do života alebo lásku, to by bolo horšie. Predstav si, že by si ju nikdy necítil," Viem že táto argumentácia je u dedov, ako sme my, hodne za hranou. Najväčšiu lásku Johny v poslednej dobe prejavuje k raňajkám, desiatej, obedu, olovrantu a večeri. A tiež k orieškom obaľovaným v čokoláde. Kupuje ich na Hlavnej stanici. Moja láska má skôr tekutejšiu podobu: S bielou penou na vrchu. Dobre sa dopĺňame.

Johny apaticky dodáva: "OK, sme stratení na Považskom Inovci. Tak prestaň kecať a zisti, ako sa dostať z tohto lesa?"

Navrhujem stále dole. Niekam dôjdeme.

Stratiť sa v lese má svoj šarm. Je to taký návrat k prírode. Ale čo tak stratiť samého seba? V poslednom čase prestávam niektorým známym akosi rozumieť. Akoby stratili schopnosť kriticky myslieť a racionálne uvažovať. Plochá zem, chemtrails, svetové sprisahania, ... Skutočnou ľudskou tragédiou je stratiť sa v bludisku propagandy, konšpirácií a dezinformácií. Ostaneš len sám so svojimi mindrákmi, zlobou a nenávisťou k celému svetu.

Po zvážnici na Kulháň

Pálime po zvážnici dole kopcom. Cesta odsýpa oveľa rýchlejšie ale kaluže nás často brzdia. Široko ďaleko ani nohy. Konečne máme signál. Podľa máp sme na Močiaroch. Mala by tu byť odbočka na Kulháň. Ak ju minieme nadbehneme si ďalších 18 km. Trochu pookrejem a radostne hlesnem: "Možno sme na chvíľu stratili sebadôveru. Ale rozhodne sme nestratili zmysel pre humor."

Johny trochu ironicky a trochu v panike pritakáva: "Gratulujem. Ten humor nám určite pomôže, ak skončíme v Dubodieli a budeme sa motať po zvážniciach ešte celú noc. Ak nenájdeme do hodiny cestu, stratíš moju dôveru ty sám."

Ak stratíš cestu, možno zistíš, že si na nej zbytočne lipol. Prinúti ťa to nájsť niečo nové, iné riešenie, čo si ani nehľadal. Prirodzene, že sme odbočku na Kulháň minuli. Prirodzene, že sme skončili v Dubodieli a našli niečo nové. Bola tma skvelá krčma, s dobrým pivom a solenými tyčinkami. Zavolali sme domov, nech po nás prídu autom a hodinku sme posedeli. Keď si dal Johny večeru, rozžiarila sa mu tvár. Vrátila sa aj iskra v očiach a láska k jedlu. Ja som prežil podobné pocity po prvom hlte piva. Byť stratení na Považskom Inovci nemusí byť tak zlé.

A tak sme mudrovali a mulatovali ďalej. Cieľ (Inoveckú Helenu) sme podobne ako v Levočákoch nezdolali. Ale hľadajúc cestu von z lesa sme aspoň objavili nové pohľady na to, čo všetko možno stratiť.

Pozn. Helena je rozhľadňa, vysielač na vrchu Inovec.

Príspevok Stratení na Považskom Inovci. Dialóg o tom, ako sa možno stratiť… a nielen v lese zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

V poslednom čase chodím na túry sám. Nie preto, že by som nemal priateľov, ktorí by išli so mnou. Ani preto, že by som chcel niečo dokázať. Pravda je jednoduchá: začalo ma fascinovať ticho. 1000 podôb ticha, ktoré nám príroda a život denne ponúkajú.

Sú rôzne druhy ticha, a ja ich rád zbieram, ako iní zbierajú turistické známky.

1000 podôb ticha

Napríklad také tiché ráno, keď sa prebúdzaš v stane. Keď slnko ani nevyšlo na oblohu a vtáky sa ešte len dohadujú, ktorý ťa zobudí prvý. V noci ticho preruší iba sova. Rozprávky hovoria o rannom kikiríkaní kohútov ale aj tie nám akosi zleniveli. Ako prvá ma prebúdza uškriekaná straka. Za ňou sa zvyknú pridať hrdličky, ozve sa kohút a potom nastane čulý operený džavot vyhladnutých lastovičiek a ostatných vtákov. Vstaneš zo stanu, vypustíš, stojíš pri lesnej cestičke, vzduch vonia ihličím, a všetko okolo akoby spalo. Iba ten vtáčí spev. Je to ticho plné očakávania – ako keby svet čakal na prvú výzvu dňa.

Potom je tu vetrové ticho. Keď vietor sviští okolo a ty by si prisahal, že to má byť hlučné. Ale nie je. Skús si sadnúť medzi borovice na hrebeň hory a len tak počúvať. Zistíš, že vietor robí také jemné pauzy, také mikrosekundy ticha, že to celé pôsobí ako prírodná symfónia.

Úplne iné je ťaživé ticho. Také vlhké, keď kráčaš v hmle, jemne mrholí, nevidíš na krok a zvuky sa ledva ozývajú.

Ďalšie je hlboké lesné ticho. Toto ticho má hĺbku, ktorú v meste nezažiješ. Nie je to úplne ticho – šuchne list, praskne vetvička, niekde buchne ďateľ do stromu. Ale všetky tie zvuky akosi podčiarkujú, že v tomto lese nemáš čo kričať. Ticho tu má rešpekt.

Sila je zažiť absolútne ticho. Hlboko v podzemí napríklad v opustenej bani. Sú na to aj špeciálne komory, niektorí toto ticho dobre predávajú. Zavrú ťa na týždeň do úplného ticha a tmy. Si iba sám so sebou. Ale byť bez rozptyľovania iba sám so svojimi myšlienkami vôbec nie je jednoduché.

Rád objavujem staré opustené fabriky, jaskyne či záhadnné miesta. Mystické ticho, ktoré v nich nachádzam prebúdza moju fantáziu a sám si kladiem otázku. Čo je vlastne realita?

Ticho ma napĺňa

A potom je tu moje obľúbené, unavené ticho. To zažívam napríklad na vrchole Veľkého Choču alebo keď zdolám na bajku Maguru, alebo Col de Vars keď už nohy pália a pľúca si pýtajú pauzu. Sadneš si, spokojný, plný endorfínov, vytiahneš horalku, rozhliadneš sa po okolí a... nič. Žiadne výčitky, žiadne úlohy, len ten pocit, že som tu a teraz. V tomto tichu sa neodohráva nič dôležité, a práve to je na ňom krásne.

Na turistike som sám práve preto. Keď ideš v skupine, to ticho jednoducho nemáš šancu zažiť. Vždy niekto hovorí: „Pozeraj, tam sú ovce!“ alebo „Zastavíme sa na pivo?“ Ľudia vedia byť hluční aj bez slov. Ticho im je akosi nepríjemné, cítia povinnosť ho zaplniť.

Ale ja ho zapĺňať nechcem. Ticho je ako prázdna izba, v ktorej si konečne môžem upratať myšlienky. Turistika ma naučila, že nie všetko musím zdieľať na Instagrame, nie všetko musím s niekým prediskutovať. Niektoré veci stačí prežiť. Úplne by som pritom zabudol na domáce formy ticha.

Domáce formy ticha

Napríklad taká tichá domácnosť. Alebo prosebné ticho, keď doma zahlásim: "Poďme do lesa alebo na kolobežku." Bekyna (môj lenivý pes) ani Hanka (manželka) ani nehlesnú. Tvária sa, že nepočujú.

Špeciálne praskajúce ticho objavíš, keď sa pozeráš ako plápolá oheň v krbe. Toto ticho môžem sledovať hodiny. Určite je to lepší program ako šúpať prstom na mobile po Tiktoku alebo sledovať reklamy na Jojke.

Ticho môže mať aj svoj imperatív: “Buď už ticho!!!!” Na Slovensku je toto imperatívne ticho stále viac rozšírené.

V ostatnom čase si všímam, že rozpačité ticho nastane aj v krčme alebo v saune, keď na chalupe prejavím pred dlhoročnými známymi i kamarátmi svoj názor a túžbu po racionalite. Ako mínové pole. Tak radšej mlčím a počúvam. Občas pri plochej zemi a svetových sprisahaniach je to neznesiteľné. Ak chceš spoznať tento typ ticha, pochváľ sa: Že sa ti darí, máš radosť, úspech, zarobil si, podarilo sa,... proste hocičím. Alebo stačí pochváliť život v Bratislave. :-)

Takže áno, v poslednom čase chodím na túry i do sauny radšej sám. Aj do tej krčmy už chodím pomenej. Nie preto, že by mi pivo menej chutilo, alebo by som sa chcel od ľudí dištancovať. Ale preto, že v tichu je niekedy odpoveď, ktorú ani nevieš, že hľadáš.

Vráťme sa realisticky k môjmu najbľúbenejšiemu unavenému tichu. O tom som chcel pôvodne v tomto článku točiť. Keď zvládnem vrchol, vyburcujem endorfíny, spokojný sám so sebou, sadnem si na kmeň a pozerám doďaleka naokolo, vychutnám si všetkých tisíc podôb ticha naraz. Každú zvlášť.

Poznáte aj ďalšie podoby ticha? Napíšte do komentu. Radi doplníme. :-)

Príspevok 1000 podôb ticha alebo prečo chodím na túry sám zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Hojné raňajky, kávička, koláčik, gauč. Je veľa spôsobov, ako hodnotne tráviť čas. Alebo si to môžete vyšliapať na Mystický Marhát. Rozhodnúť sa je polovica úspechu. Vstať, obliecť sa a vyraziť. Keď to spravíte, všetko ostatné ide ľahšie.

A ešte sa stane niečo úžasné. Vždy. Ani dnes to nebolo inak.

Keď sa rozhodneš vyvenčiť svoju starú

Naša Lejdy je najdúch. Z útulku. Fenka. Kríženka belgického ovčiaka a čistokrvného orecha z piateho kolena. Vie, čo je oddanosť a obetavosť.

Boli časy, keď ma naháňala. Prvé kilometre to vyzerá rovnako aj dnes. Keď sa však podvečer vraciame, na jej očiach vidíš: „Išla som s tebou, ale prosím ťa, už nič nechcem. Fakt mám dosť.“

Boli časy, keď sme sa preháňali po Minčole, Martinských holiach, aj na Poľane. Vždy rovnako obetavá. Ale dvanásť rokov nepustí.

Rotunda svätého Juraja – ticho staršie než my

Len kúsok od chodníka stojí niečo, čo tu bolo dávno pred nami. Rotunda svätého Juraja – predveľkomoravská stavba z 9. storočia. Málokto vie, že je to najstaršia stojaca rotunda a jedna z najstarších stavieb na Slovensku.

Iba kúsok ďalej sú Valy – archeologické nálezisko a skanzen z obdobia Veľkomoravskej ríše. Všetko v okolí Nitrianskej Blatnice a Považského Inovca, ideálne na turistiku so psom.

Objaviť nečakané

Ráno hmla, pološero. Typická jeseň. Ale stačí sa vyšplhať do sedla Marhát – a čaká vás divadlo. Ľad, vietor a inovať rozohrali na každej vetvičke fantastické obrazy.

Niečo podobné som videl pred 25 rokmi na Bezovci, ale vtedy sme nemali čas. Dodnes banujem, že som to nechal odísť. Dnes stojím a fotím.

Ako povedal Václav Richter: „Nezabudnuteľné obyčajne človek zažije v okamihu, keď sa zabudne.“

Keď výkon prehrá s tichom

Pôvodne som mal plán: štyri hore, štyri dole, paličky, nordic walking a zaslúžené nedeľné rezne.

Pravda? Zabudnite na to. Na hranici jesene a zimy sa musíte zastaviť. Zastavujete a fotíte. A znovu. A ešte raz. Žiadny fotoaparát nezachytí podstatu – ten pocit, prečo vôbec leziete na Marhát, namiesto možnosti sedieť pred telkou.

Do sedla Marhát

Turistická premávka sa zahusťuje. Nasadzujem vodítko. Ani mne, ani Lejdy sa nepáči, ale musíme. Hore v sedle míňame ďalších turistov. Úsmevy od ucha k uchu. Endorfíny.

Mystický Marhát neprekvapil. Rozhľadňu dnes vynechávame. Je to ten pocit – nepreležať deň, byť vonku, s psom, vo vetre, v hmle a svetle, ktoré sa mení každú minútu.

Záver – pár odporúčaní

• Nešpekulujte. Obliecť sa, vstať, vyraziť.
• Najlepší fotoaparát je ten, čo máte práve pri sebe. Ten odložený doma je nanič.
• Vyhýbajte sa dokonalému počasiu – nepredvídateľné zábery sú tie najlepšie.
• Milujte svojho psa. Nezabudnite na pamlsok a vodu.
• V batohu suché tričko a vrstvy – zima na Marháte vie prekvapiť.
• Usmievajte sa na ostatných turistov. Väčšina vám to oplatí.

Príspevok Vyvenčiť starú cez Mystický Marhát: na hrane jesene a zimy zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.