Cyklistika v Čiernej Hore a Albánsku

Nápad na cyklo-dovolenku v Čiernej Hore vznikol spontánne a bez plánovania. Úplne opačne ako prvá cyklo-dovolenka v Rumunsku, ktorú som absolvoval len o 2 týždne skôr. Tú som plánoval rok, od leta 2018, kedy napokon zvíťazili Alpy. Ale už v januári som si rezervoval na júl prechod cez rumunské horské priechody Transalpina a Transfagarasan. Po návrate do práce som bol ešte myšlienkami na bicykli, keď sa mi zobrazila ponuka voľného miesta na týždňovú cyklistiku v Čiernej Hore. Jedna otázka v práci na ďalšie voľno a už som vo voľných chvíľach plánoval trasy v okolí Gusinje 🙂

Odchodu z Bratislavy v sobotu večer som sa nevedel dočkať, do Bratislavy som cestoval hneď ráno a stihol som ešte prvýkrát prevetrať trasy v Malých Karpatoch. Večer som sa zoznámil s partiou na balkánsky výlet, 4 ženy a 4 muži, bicykle naložené a o 22:00 vyrážame smer Maďarsko – Chorvátsko – Bosna – Čierna Hora.

Snaha vyhnúť sa hraničných prechodom Srbska a pár oddychových prestávok natiahli cestu a do Gusinje sme dorazili až v nedeľu okolo 19:00 a tak prvý deň sme stihli len krátku prechádzku po meste, zoznámenie a plánovanie trás na ďalšie dni. Samozrejme som bol pripravený a v najobľúbenejšej aplikácii cyklistu mapy.cz som mal pripravené 3 kratšie trasy, 2 dlhšie kopcovité a dvojdňový výlet do Albánska. A podľa zhodnotenie na konci bude jasné, že sme plány splnili takmer na 100%. Ubytovanie v hoteli Rosi v Gusinje s ochotným a milým personálom odporúčam, bicykle celý týždeň nocovali na ulici pred hotelom a ubezpečenie od šéfa sa našťastie naplnilo, nezmizol ani jeden 🙂

Deň prvý – dolina Vusanje a Ropojansko jezero

Ráno sme ešte dospali náročnú cestu a okolo desiatej sa vydali na prvú kratšiu trasu cez dolinu v národnom parku Prokletije až k albánskym horám. Je to síce značená cyklotrasa, ale v teréne tých značiek veľa nebolo, a to platilo o každej ďalšej trase, takže doporučujem na výlety stiahnuť spomínanú aplikáciu mapy.cz a hlavne stiahnuť si vopred offline mapy. Dátové mobilné spojenie v Čiernej Hore sa pohybuje v sumách 9-10 Eur za 1MB, alternatívou je kúpiť si lokálnu dátovú SIM v cene 5 Eur je až 1000GB dát na 20 dní.

Za Gusinje sme pokračovali asfaltovou cestou cez osady Vusanje a Vuthaj až k prvej chate pri vodopáde Grlje, miestami prekvapili poriadne prudké stupáčiky. Vodopád je skrytý a padá z úrovne terénu do rokliny, tým odvážnejším hneď napadla myšlienka kaňoningu. Ďalej už pokračovala lesná, skôr kamenná cesta do doliny popri jazere Oko Skakavice, na konci s prudším stúpaním až k Ropojanskemu jezeru – to je v lete zrejme pravidelne bez vody, a ponúka krásny pohľad na zelenú trávnatú hladinu. Z mesta je to k jazeru len približne 12 kilometrov s prevýšením asi 400 metrov.

Cesta naspäť do doliny bola už jednoduchšia, teda pre nás na celoodpružených bicykloch. Tí menej skúsení na crossových bicykloch tlačili aj smerom dole, lepšou alternatívou je bicykel nechať odložený niekde pri ceste a obehnúť si posledných pár kilometrov turistickým chodníčkom. Cestou naspäť sme tiež zastavili pri jazere Oko Skakavice a osviežili si nohy v ľadovej vode (max. 4 stupne).

O niečo nižšie v osade Vuthaj odporúčam navštíviť Muzeu Etnografik v nenápadnej stodole, kde domáci pán ochotne porozpráva o stovkách historických predmetov, ktoré nazbieral do svojej súkromnej zbierky. Ďakujeme tiež za kávu a pohárik rakije, ktorými nás pohostil.

Zaujímavý bol tiež rozhovor s jeho návštevou – neterou, ktorá dlhé roky od 1968 žije v New Yorku a približne 12 rokov vždy na leto chodí do rodnej zeme spomínať na detstvo.

Mimochodom v tomto regióne jazdí kopec áut so značkami New Yorku, Pennsylvania a podobne, a v meste pobehovalo množstvo detí žijúcich v Amerike, ktoré tu zjavne rovnako trávia prázdniny. Od miestnych sme zistili, že autá ani neprepisujú a jazdia aj na nemeckých, belgických a ďalších značkách, lebo policajti to neriešia.

Poslednou zastávkou dnes mali byť pramene Ali Pašini Izvori, kde silné pramene vytvárajú okamžite pomerne veľkú riečku Vruja.

Po návrate do Gusinje sme si dali obed, lokálne špeciality ako plnená paprika či čevapi za 3 Eurá, a samozrejme môj nápad bol ešte pokračovať smerom k jazeru vo vedľajšom meste Plav. Pridala sa nakoniec celá partia a tak sme si ešte nadbehli ďalších asi 13 kilometrov – čo ale bola nevýhoda, keďže sme tým nabúrali plán výjazdu k jazeru na ďalší deň 🙂

Celkový sumár za deň: 53 km a nastúpané 900 m.

Deň druhý – dolina Grebaje vs. Hridsko jezero

Keďže sme hneď prvý deň odjazdili nadplán k Plavskému jazeru, partia sa rozhodla druhý deň pre jazdu do doliny Grebaje a turistiku niekam do hôr k Albánsku. Mňa to skôr ťahalo k mojim plánovaným trasám a k jazde na bicykli a tak som stiahol k sebe dvoch parťákov a vyrazili sme k Hridskemu jezeru, plánovaná trasa mala asi 80 kilometrov. V meste Plav sme stretli českého cyklistu, ktorý mal rovnaký cieľ a tak sme po asfaltovom presune za mesto spoločne začali stúpať k odbočke Babino Polje, kde začína okruh k jazeru.

To už sme ale pokračovali len traja, štvrtý parťák sa rozhodol odložiť bicykel a ďalšie stúpanie k jazeru absolvovať pešo. Počiatočné mierne stúpanie sa zlomilo po krátkom osviežení pri prameni v doline, zrazu sa stúpanie zdvihlo snáď nad 10% a pred nami sa otvorili pláne, salaše a hrebeň s dvojtisícovkami.

V eufórii sme pokračovali stúpajúcimi cestičkami až kým sme asi po 2 kilometroch nezistili, že sme úplne mimo trasy. Rýchlo sme zbehli na správnu trasu a stúpali ďalej. Mne to samozrejme nedalo a hneď som naplánoval odklon od trasy k hrebeňu na hranicu s Kosovom, čo znamenalo stúpanie navyše takmer 150 výškových metrov. Tie výhľady ale stáli za to, boli sme vo výške takmer 2100 metrov a všade okolo ešte vyššie štíty.

Čas pokročil, nás čakalo ešte asi 10 kilometrov pomedzi salaše k jazeru, osobne považujem tento výletík za top celého týždňa. To prostredie a stále stúpajúci terén nemali chybu. Za každým kopčekom, ktorý mal byť posledný sme mierne klesli a prišiel ďalší 🙂

Až okolo 16.00 sa v lese pod nami ukázalo Hridsko jezero, pešo k nemu by to trvalo 10-15 minút ale bez občerstvenia a piva, a celý deň na slnku partia rozhodla, že stačí ho vidieť zhora a tak sme sa pustili na 20 kilometrový zjazd až do Plavu do prvej krčmy a následne rozlúčka s českým kolegom a návrat na hotel. Peší turista sa nakoniec na hotel vrátil až po tme, lebo si celý okruh k jazeru prešiel pešo, čo je teda výkon, bola to snáď viac ako 20 kilometrová túra.

Najväčším zážitkom tohto dňa bola asi situácia v stúpaní, keď nás obehlo policajné auto a v protismere niečo riešili so šoférom najobľúbenejšieho miestneho džípu VW Golf druhej generácie. Ten mal rozmlátené čelné sklo, snáď nemal ani značky, tak ho zjavne cez okienko upozorňovali na tieto nedostatky. Keď sa pohli ďalej, až vtedy sme ostali v úžase, za volantom sedel asi 10 ročný chlapec a v pohode pokračoval v jazde on, aj policajti.

Celkový sumár za deň: 83 km a nastúpané 2070 m.

Deň tretí – výlet do Albánska

Albánsko bolo pôvodne v pláne ako dvojdňový výlet o deň neskôr, ale vyrazili sme tam predčasne. Čakalo nás prekročenie hraníc a dlhé klesanie až do mestečka Tamare, kde prenocujeme a ďalší deň vystúpame naspäť. Pri príprave trás samozrejme mojej pozornosti neušla nádherná serpentínová cesta Grabom Pass len približne 10-15 kilometrov od dnešného cieľa a tak som ju okamžite zaradil do trasy, napriek tomu, ža partia sa necítila až tak motivovane ako ja. Vyrazili sme ráno okolo deviatej, hranice sme bez problémov prekročili asi po 6 kilometroch a hneď sme vbehli do prvého prudkého stúpania.

Cez most ponad rieku Vermosh pokračovalo stúpanie prvou roklinou. Krátko po nej nás už zastavovali miestne deti a volali nás na kávu a pivo, čo sme nemohli odmietnuť. Obsluhoval nás mladý Cristian v novootvorenom bufete, a samozrejme sme sa hneď dohodli, že pri návrate ďalší deň sa samozrejme zastavíme tiež.

Po krátkej zastávke sme vystúpali do dnešného vrcholu do osady Lepusche. Tu sme zamierili na občerstvenie, kde nám domáca pani uvarila polievku a pripravila normálne hostinu miestnych špecialít, najväčšou lahôdkou bol tepelne pripravený ovčí syr s medom, mňam.

S plným žalúdkom nás teraz čakalo 23 kilometrov zjazdovania až do dnešného cieľa, a čas hral zatiaľ v môj prospech, aby som stihol aj bonusové stúpanie na serpentíny. Zjazd bol veľmi zaujímavý, s minimom áut sme klopili šikany kamennými kaňonmi a obdivovali domčeky všade na okolitých kopcoch. Neveriacky som krútil hlavou, ako tam tí ľudia dokážu žiť a hľadal som cestičky, kadiaľ sa tam dostanú.

Dnes nás čakala ešte jedna zastávka, od rána sa postupne oteplilo nad 30 stupňov a tak sme sa tešili na kúpanie v jazierku v osade Selce. Krásna čistá voda sice nebola veľmi teplá, ale na kúpanie som sa nakoniec odhodlal aj ja v cyklonohaviciach a osvieženie padlo vhod.

Posledných 7 kilometrov už bolo klesanie miernejšie a dorazili sme do mestečka Tamare s krásnym námestím, všade okolo sa týčili vysoké hory. Ubytovanie sme nemali rezervované a tak sme hneď odchytili prvého domáceho s požiadavkou ubytovať 9 ľudí. Ten sa síce netváril nejak nadšene, ale dal si načas 15 minút, že máme počkať. A dočkali sme sa jeho známeho, ktorý nás ubytoval vo fajn 3 izbovom domčeku, každá izba s vlastnou sprchou, 10 Eur na osobu super cena. V blízkosti obchody, kaviarne, krčmičky a ja som tak mohol po kávičke vyraziť na dnešný bonus, na ktorý som nakoniec nahovoril ešte jedného parťáka, a dve parťáčky dokonca vyrazili ešte pred nami aby mali náskok.

Jednu z cyklistiek sme dobehli na začiatku stúpania, ale nemala chuť pokračovať ďalej. Vydali sme sa teda nasledovať najmotivovanejšiu cyklistku, ktorá mala náskok dobrú polhodinku. A veru sme ju ani nedobehli, stretli sme sa až na vrchole Grabom Pass, krásny nový asfalt ubiehal veľmi rýchlo a stúpanie je pomerne mierne, navyše už teraz po 17tej bolo takmer celé stúpanie v tieni. Slnko bohužiaľ svietilo zrovna oproti fotogenickej scenérii, to bola jediná nevýhoda.

Smerom dole to už bola samozrejme lahodných 8 minút zjazdu a onedlho sme už popíjali zaslúžené pivko na terase vedľa dnešného ubytovania a premýšľali plán na ďalší deň, kedy ráno vyraziť aby sme sa neupiekli na slnku pri stúpaní 23 kilometrov.

Celkový sumár za deň: 71 km a nastúpané 1650 m.

Cyklistika v Čiernej Hore a Albánsku

2. časť reportáže O cyklistike v Albánsku a Čiernej hore tu

Kardionápravník

Kardionápravník 2024

Po svojich alebo na bicykli. Rozhýbeme ťa. Nakazíme ťa endorfínom, pohybom a zdravým životným štýlom.

Pošli ďalej
Matej Melicher
Matej Melicher

Náruživý cyklista, cykloturista, cestovateľ a občasný bloger :-)

Articles: 20