Asfaltové cestičky okolo viníc nás doviedli k okraju lesa. Informačný smerovník nám hneď na začiatku, pri prvom rázcestí, ukázal správnu cestu. Les najprv pôsobil pochmúrne. Slnečné lúče, predierajúce sa konármi, sľubovali sprievod celým lesom. Dodali lesu čaro zimnej prírody. Kľukatá cesta sa začala jemne zdvíhať, no naozaj nič náročné. Pri každej križovatke trás, a nebolo ich málo, nás smerovník vždy dokonale naviedol na správny smer.
Úsmev na perách sme nemali len my, ale aj okoloidúci, ktorí tiež nelenili a vybrali sa nadýchať čerstvého vzduchu. Občas sme prechádzali okolo zaujímavých malých domčekov, ktoré dokážu človeka obdareného fantáziou preniesť do čarovného sveta rastlín a úžasných obydlí obývajúcich tento nádherný les. Zrazu les skončil.
Sakra kopec
V diaľke sa už črtala dosť neprehliadnuteľná tabuľa, ktorá informuje o nevšednej udalosti, ktorá sa tam stala. Boli sme v cieli. Sakrakopec sme zdolali a našli miesto leteckej havarie z roku 1966. 24. novembra 1966 sa tu zrútilo bulharské lietadlo. Na palube vtedy zahynulo všetkých 82 ľudí. Lietadlo Iliušin Il-18 smerovalo zo Sofie cez Budapešť a Prahu do Berlína, no pre zlé počasie v Prahe sa nad Brnom obrátilo a pristálo na obed v Bratislave na letisku v Ivanke pri Dunaji. Po zlepšení poveternostných podmienok nad Prahou dostalo znovu povolenie na štart. Pár minút nato zachytilo vrcholce stromov a narazilo do Sakrakopca. Zahynuli všetci.
Svedkovia vtedy našli obete zasypané snehom a rozptýlené v okruhu niekoľkých sto metrov. Pár mesiacov po havárii vysadila skupina dobrovoľníkov na mieste tragédie 82 briez – za každú obeť jednu. Na mieste bol postavený drevený dvojramenný kríž, na strome bol vyrezaný nápis s počtom obetí a k miestu navigovalo návštevníkov niekoľko do stromov vyrezaných značiek. Pomník, ktorý je na fotke, bol pristavený v roku 2010.
Výlety v Malých Karpatoch
Cesta na toto miesto je naozaj nenáročná pre všetkých, ktorí majú radi prechádzky lesom – zvládne to každý.
Naspäť do civilizácie sme sa vybrali inou cestu. Zvedavosť, či tam nájdeme tiež tak nádhernú prírodu, nás naviedla na klesajúcu sa širokú cestu lesom. Mali sme šťastie, že nebolo až toľko blata a pri troche predvídavosti a šikovnosti sme sa vyhli miestam, kde by sa to mohla šmýkať.
Po prvej zákrute sa nám ukázal les v inom pohľade. Opäť nám počasie prialo. Opačný kopec plný stromov slniečko rozžiarilo čarovnými farbami lesa. Nedalo sa odolať a fotoaparát už plnil svoju úlohu – zachytiť toto čaro aspoň na malý okamih. Tak na polceste našej trasy nás začal sprevádzať nádherný zvuk tečúcej vody z potoka, ktorý nám robil spoločnosť celou cestou naspäť k viniciam.
