Výstup s horským vodcom do Vysokých Tatier je vždy zárukou nezabudnuteľného zážitku. Tento deň sa niesol v znamení troch vrcholov, ktoré sú síce blízko pri sebe, ale každý z nich má svoju vlastnú atmosféru a výnimočný výhľad. Huncovský a Kežmarské štíty: tri tatranské vrcholy za deň.
Príprava na výstup
Túru sme mali v kalendári zapísanú už pol roka. Všetko bolo naplánované do detailu – horský vodca, trasa, vybavenie… a predpoveď počasia vyzerala ako na objednávku. Slnečný deň, jasná obloha, ideálne podmienky. Zdalo sa, že všetko vyjde dokonale. Ráno to aj tak vyzeralo. Obloha bola čistá, štíty sa ligotali vo svetle a každý krok hore nás nabíjal energiou. No ale Tatry sú nevyspytateľné.
Výstup na Huncovský štít
Od Skalnatého plesa sme začali stúpať hore po hrebeni smerom na Huncovský štít (2353 m n.m.). Pohľad späť na pleso bol očarujúci, lesklo sa pod nami ako zrkadlo. Medzitým sa začala tvoriť hmla, ktorá pleso postupne pohlcovala a zakrývala aj jednotlivé štíty pred nami.
Fascinujúca hra prírody menila scenériu každú chvíľu. Štíty sa postupne strácali a znovu vynárali z oblaku. Lomnický štít sa nám na chvíľu odkryl, len aby sa potom celý deň zahalil do tajomnej hmly. Po zdolaní skalných úsekov sme dorazili na vrchol Huncovského štítu, kde sme si užili prvý výhľad na Belianske Tatry a dolinu Zeleného plesa. Horský vodca nás napokon naviazal na lano, pretože od tohto bodu začali technickejšie a exponované úseky.
Malý Kežmarský štít
Z vrcholu sme zostúpili do sedla pod Huncovským štítom, kde sme si krátko oddýchli a pripravili sa na ďalší prechod po hrebeni smerom na Malý Kežmarský štít (2514 m n.m.).
Kolmá severná stena Malého Kežmarského štítu ja najvyššia v celých Tatrách. Meria 900 metrov a je v nej vyše 100 horolezeckých ciest, vrátane extrémne náročných. Z tohto skrytého vrcholu sa otvára úžasný pohľad na Kežmarský štít, na jeho mohutnú severnú stenu so skalnými žľabmi a prevismi, ktoré využívajú iba horolezci. Pod stenou sa držali malé snehové polia, relikty dávnych ľadovcov, ktoré pripomínajú, že Tatry si uchovávajú kúsok zimy aj uprostred leta.
Výstup na Kežmarský štít
Cesta k poslednému cieľu som zhodnotila ako vzdušnú a technickú. Každé okienko medzi oblaky odhaľovalo náš cieľ – Kežmarský štít (2556 m n.m.). Štít, ktorý považujeme za horolezeckú dominantu Tatier je prístupný len s horským vodcom alebo po skalných horolezeckých trasách. A keď sme konečne stáli na vrchole, cítili sme nielen víťazstvo, ale aj pokoru. Výhľady sme mali len útržkovité. Na vrchole Kežmarského štítu sme si ešte stihli krásne okná výhľadov.
Lomnický štít sa skrýval, a tak sme nevideli na juh. Belianske Tatry a ďalšie severné štíty sa v hmle vynárali ako ostrovy, čo pôsobilo magicky a tajomne. Po vrchole sme sa vydali späť do Huncovského sedla a cez Huncovský žľab do Skalnatej doliny, kde nás chytil poriadny lejak. V priebehu niekoľkých minút nás premočilo do poslednej nitky. Skaly sa leskli a menili na klzisko. Každý krok dolu bol ako tanec na hrane. Sústredenie, napätie a občas aj úsmev, lebo nám už neostávalo nič iné, než prijať hory také, aké sú.
Zostup na Skalnaté pleso
Keď sme konečne zišli k Skalnatému plesu, cítili sme únavu, ťažobu mokrých vecí, ale aj radosť. Huncovský a Kežmarské štíty: tri tatranské vrcholy za deň, prechod od slnečného rána cez hmlu až po prudký dážď – taká je tvár Tatier. Nepredvídateľná, divoká, krásna a nezabudnuteľná. Tento deň nám ukázal, že Tatry sú krásne nielen v slnku, ale aj v hmle a daždi. A práve vtedy si uvedomíš, aký rešpekt si zaslúžia.
