„Keď nevieš po ránu kam ísť – choď tam, kde je káva. A ak je po ceste kaštieľ, ešte lepšie.“ Tento výlet mal byť pohodový, nejaké kaštiele, krásna cyklotrasa, vietor do chrbta a po dobrom súste vlakom naspäť. Kolobežkou do Bytče po Vážskej cyklomagistrále ponad Hričov. Povedali sme si – žiadne kopce, len kultúra, káva a kolobežkový relax.
A ako to dopadlo?
Začiatok trasy bol ako scéna z videohry – viadukty, podjazdy, mosty, kruháče a cestičky, ktoré začínajú aj končia pod diaľničným múrom alebo železničným prejazdom. Navigácia nám hlásila: „Odbočte vľavo a skočte do strže.“
Dopravný labyrint Žiliny
Ako kolobežková odysea. Preplietli sme sa popod stanicu cez nástupištia. Developerským chaosom v štýle trikrát zablúdiť, raz trafiť, sme sa akosi premotali cez obmedzenia, zákazy a príkazy okolo MŠK Žilina a Treska baru. Dva podchody a nadchod, most a podchod až na cyklotrasu, ktorá bola prirodzene kvôli prestavbe uzavretá.
Temer Kafkovský príbeh. Obchádzka, naspäť, druhý pokus, most a ďalší podchod. Excelentné grafiti. Cesta von a ďalšia bariéra. Železničná trať vo výstavbe. Ďalší podchod, nový čistučký, prázdny. Nikde ani nohy. Ani sa nečudujeme. Kto by sem trafil. Vyjdeme von na druhej strane. Toho prenášania kolobežiek už máme fakt plné zuby.
Konečne vidíme bránu a park Budatínskeho hradu. Chyba lávky. Vchod pre zamestnancov. Značenie žiadne. Otočka. Hybaj naspäť. Prešli sme o dve ulice ďalej a konečne vchádzame do parku Budatínskeho hradu. Ak sem pôjdete, zoberte si radšej taxi.
Budatín: Káva a park, ktorý si zapamätáš
Po pár kilometroch (a viacerých zakopnutiach o obrubníky) sme dorazili k Budatínskemu hradu, ktorý stál za to. Aj keď sme tentokrát dnu nešli (plán dobyť Bytču bol neúprosný), obzreli sme si unikátnu zbierku drotárskych artefaktov. Veď kde inde si pozrieť medeného kohúta na vešiaku, ak nie v Budatíne? Nazreli sme aj do kaplnky a vypili v Bastione skvelé presso so štrúdľou.
Pekelný dvaapolkilometer
Z Budatína sme sa optimisticky napojili na obchádzkovú cyklistickú trasu cez Považský Chlmec. Ak vám niekto povie, že južná trasa nie je dosť využívaná, je to kvôli tomuto úseku. Cez dedinu, kde na pol trase neboli ani chodníky, nás niekoľkokrát míňali kamióny v takej blízkosti, že by som sem rodinu s deťmi ani náhodou nevpustil.
Konča dediny začala konečne oddelená cyklotrasa, ale aká. Taká slovenská, národná a žiadna iná. Tristo metrov, rozbitý asfalt, tristo metrov cesta., tristo metrov šotolina a rozbitý asfalt, ďalších 300 metrov cesta, slepý poľný chodník, akási kaplnka… Stratili sme nervy a vybehli radšej znovu na cestu. Opäť tirák. Opäť nám s úsmevom oškvrčal lýtka. Bavil sa, aj nám zamával.
Takto to išlo až do Divinky, kde sme radšej odbočili ku krásnemu ale polorozpadnutému kaštieľu v Divinke. Dnes je opustený, ale stále pôsobivý. Postavený niekedy v 18. storočí, dnes už čaká na lepšie časy (alebo developera). Miestni tvrdia, že ho kedysi navštívila aj samotná cisárovná Sisi. Vzhľadom na stav budovy si skôr myslíme, že tam komsomolci urobili sklady a maštale.
Hričovská priehrada
Je jedna z menších ale strategických častí Vážskej kaskády. Postavili ju v roku 1957 ako prvú zo série Vážskej kaskády. Dodnes nonstop beží a produkuje elektrinu.
Cyklotrasa jej severnou stranou bola ozajstný adrenalín. Pokiaľ sem neprídu nejaké eurofondy, neverím, že si túto trasu ešte niekedy zopakujem. Na jej konci pri priehradnom telese Hričovskej priehrady nás čakal symbolický kríž.
Mimochodom, vedeli ste že Váh je najdlhšia slovenská rieka (403 km) a vďaka systému kaskád je aj energeticky najvyužívanejšia? Je na nej 22 vodných elektrární!
Cyklotrasa Hričov Kotešová
Aká to premena. Znovu v Európe. Ak okolo priehrady boli pekelné podmienky, tu nastal naopak úplný raj. Cyklotrasa z EU fondov medzi kanálom a starým tokom Váhu od Hričovskej priehrady po Kotešovú bola najpríjemnejším prekvapením našej trojdennej kolobežkovej odysey. A ak sa sem niekedy vrátime, tak najmä. kvôli tomuto úseku.
Dokonalý asfalt, po ktorom sa kolobežky kĺžu samé, ticho a pokoj osamelého miesta. Odbočili sme k rybníku, kde som si romanticky pomyslel: “Tu by som chcel mať chatu.” Ale to si povie kadekto.
Ak kaštieľ v Divinke bol vybývaný, kaštieľ v Kotešovej bol solídne zrekonštruovaný. Elegantná budova, udržiavaný park, kedysi patril šľachtickému rodu. Dnes ho ktosi súkromne zrekonštruoval. Síce nie je prístupný verejnosti ale aspoň ho niekto zachránil.
Dnu sme sa nedostali. Ani v krčme naproti sme sa nenajedli. Otvárali až po druhej. Zachránili to kartóny miestnych štamgastov pred COOP obchodom, kde sme sfúkli plechovicu Krušovíc za pekných 49 centov.
Židovský cintorín
Poslednou zastávkou na jazde kolobežkou do Bytče popri Váhu (aspoň sme si mysleli) bol opustený židovský cintorín. Zachovalý a dôstojný. Pripomína silnú komunitu, ktorá tu žila pred druhou svetovou vojnou. Okrem náhrobkov sme našli aj pamätnú tabuľu obetiam holokaustu. Krátka pauza na ticho.
Možno tu stojí ako memento, práve vedľa rodiska človeka, ktorý bol za deportácie židovského obyvateľstva a viac ako 42 000 obetí upálených v Oswienčime najviac zodpovedný.
Bytča
Mesto, kde história nie je len kulisa. Vchádzame po hrádzi do Bytče, cieľa našej dnešnej výpravy. Centrum je pekné, kompaktné, upravené a prekvapivo živé. Zrekonštruované meštianske domy ukrývajú kaviarne, pekárne i cykloobchod, v ktorom si hneď dofukujem kolesá a kupujem zvonček. Prešli sme všetko – pomaly, s rešpektom aj unavenými kolenami.
A potom – konečne poriadny teplý obed a studené pivo. Obsluha nám ponúkla chutného moravského vrabca za dobré peniaze. Nesnažila sa nám predať národné bryndzové halušky za skvelých 18 eur – čo po skúsenostiach z Malej Fatry berieme ako dôkaz bytčianskej pohostinnosti a autenticity.
Dominantou mesta je renesančný kaštieľ, ktorý dal postaviť Juraj Turzo v 17. storočí. Je to jedna z najvýznamnejších renesančných pamiatok na Slovensku. A čo viac – v jeho Sobášnom paláci sa kedysi konali svadby najvyššej šľachty, ktoré trvali aj niekoľko dní. Dnes sa tu robia svadby, výstavy a sem-tam aj koncert.
Viete o tom, že Bytčiansky sobášny palác je jeden z mála zachovaných renesančných svadobných palácov v strednej Európe vôbec?
Popod Váh, ponad Váh
Málilo sa nám, tak sme sa vybrali na hranice Bytče a cez nejaké pole s repkou sme sa dostali k tunelu pod Váhom. V železničnom tuneli som už bicykloval, ale v tuneli pod riekou ešte nie. Tak sme sa dostali na sľubný koniec alebo začiatok.
Práve tu sa totiž buduje ďalší úsek cyklotrasy z Považskej Bystrice, ktorý si určite budúci rok prejdeme. Naspäť štýlovo po lanovom moste.
Naspäť vlakom: S kolobežkou a otázkami
Je už Kostka kolobežka bicykel a bude treba platiť? Cestu naspäť sme si už zjednodušili – vlak z Bytče do Žiliny. Na kraji mesta zisťujeme, že jeden vlak nám práve odišiel a ďalší príde o hodinu. Na stanicu je to údajne kúsok. Slovo dalo slovo a už nám u Záhradkárov točili orosenú desinu. Dali sme sa do čulej debaty s kočkou na vozíku, ktorá v rámci paraolympiád tríme v ruke luk a šíp. Zmeškali sme jeden vlak a skoro by sme zmeškali aj ten druhý.
Nie. Za desať minút na stanicu rozhodne ani na kolobežkách neprídeš. Ani sme nestihli zložiť kolobežky a vlak už brzdil v stanici. Lístky online a už sme len z okna pozorovali, kade sme celý deň polietali. Nakoniec propagačná jazda námestím Andreja Hlinku a gauč.
————————
Kolobežkou do Bytče: rekapitulácia
Trasa: Žilina – Hrad Budatín – Bastion – Hričovská priehrada – Divinka – Kotešová – Bytča – vlakom späť.
Tento výlet kolobežkou do Bytče bol ako z Kafkovho románu: prechod mestom, kde každých 300 metrov prebieha nejaká stavba – diaľnica, železnica, tunel, alebo aspoň čosi rozbité. Skutočne pekelná časť je prechod k Hričovskej priehrade. Ak bicyklujete s deťmi, radšej sa tomuto úseku vyhnite. Do Bytče sa budúci rok vrátime. Hneď ako dokončia rozostavaný cyklo úsek Považská Bystrica – Bytča.
- Dĺžka aj s odbočkami a zachádzkami: cca 35 km
- Kultúrna nálož: 4 kaštiele, 1 cintorín, 1 espresso, 3 pivá
- Vzdelanie: výrazne rozšírené
- Počet náhodných kolobežkových závodov s deťmi: 2
- Počet obdivných pohľadov na naše kolobežky: 27
- Počet preklínaní Hričova: 5
- Počet stratených okuliarov: 1
