kralovahola

Sky Duatlon Kráľova hoľa 2017, alebo Ako som prekonala samu seba…

by

Ako som prekonala samu seba…

Ráno cca 7:10 sme sa pohli z Rožňavy za hustého dažďa, Na Šumiaci nebola situácia iná, stále pršalo a vôbec sa nezdalo, že by chcelo prestať. Dorazili sme okolo 8:20, poskladali môjho dvojkolesového tátoša a a išla som na prezentáciu a odovzdať bicykel organizátorom, aby mi ho mohli vyviezť na Predné sedlo. Štartové číslo mi pomohli namontovať galantní páni v rokoch a dokonca ho aj vyložili na vlečku . A potom sme už len čakali na štart.

Štart s požehnaním pána farára

bol kvôli lejaku posunutý miesto 10:30 na 10:45. Aj keď by to asi mohli posúvať do aleluja, pršať neprestávalo. Tak sme sa teda s požehnaním pána farára pustili do behu, zo začiatku sa mi darilo klusať, ale po čase som to v tom potoku, čo tiekol dole kopcom, vzdala a snažila som sa kráčať rýchlou chôdzou. Tak som sa tešila, keď som dorazila do Predného sedla, že som si zabudla zastaviť a znovu pustiť hodinky, takže tú celú trasu mám zaznamenanú iba ako beh. Ale to je detail, ktorý neriešim. Oficiálne časy tak, či tak budú.

Tak som teda hupla na bike a pustila som sa do šliapania. Normálne som bola sama zo seba prekvapená, že nohy vládzu, neboli zatvrdnuté, skrátka, išlo to… Možno tá sústavná „sprcha“ tomu pomohla. Išlo sa mi fajne asi 300 metrov, potom sa do mňa oprel vietor a mala som čo robiť, aby ma dakde nevykotilo. Našťastie vietor prichádzal vo vlnách a nebol sústavný. Len dážď bol vytrvalý a neprestával, miestami hustol a ako spestrenie bola aj hmla ako mlieko (miestami). Čo ma však trápilo asi najviac, bolo, že som smädná, ionťák vo fľaške síce bol, ale bála som sa zastaviť, lebo rozbeh do kopca je masaker, najmä ak má človek ruky takmer fialové od zimy a dažďa a permanentný kŕč v ľavej nohe. Takže som sa nápoja radšej zriekla.

Asi 2 km pred cieľom padali aj malé krúpy, ktoré pichali ako milióny ihiel, ale poviem vám, keď ste kompletne premočení, už vám to je jedno. Postupne som začala stretávať už pretekárov, ktorí sa vracali z cieľa, boli neuveriteľní a svojim povzbudzovaním dokázali neskutočne podporiť. A po čase som konečne uvidela stožiar na vrchole a vtedy som si povedala, Hena, toto dáš aj keby neviem čo bolo .

Proti vetru …

Najväčšie prekvapenie ma však ešte len čakalo. Posledných asi 150 m som musela vyšliapať proti vetru, a to bol fakt asi najťažší úsek. Po dorazení do cieľa som len zvalila bicykel do trávy a utekala som sa zohriať do chaty, či ako to mám titulovať. Tam ma milí páni z organizačného tímu usadili a strčili mi do ruky horúci čaj a banány, nech naberiem energiu. Núkali ma aj pálenkou, ale tú som zdvorilo odmietla, lebo tep som mala asi 300 , takže infarkt istý.

Keď som sa ako-tak zohriala, išla som sa prezliecť do suchých vecí, ktoré mi vyviezol organizačný tím. Na moje prekvapenie som si zabudla zabaliť tričko s dlhým rukávom (zohrievalo auto). Tak som si teda natiahla len suchú bundu na seba a dúfala som, že nezamrznem. Ďalšiu facku som dostala, keď som vyšla z dverí… kosa neskutočná, ale výhľad bohovský. Akurát sa trhali mračná a ukázalo sa aj slnko. Asi 100 m som bicykel tlačila (kvôli vetru) a potom som nasadla dúfajúc, že hydraulické brzdy budú už dostatočne suché a budú fungovať. Fungovali a našťastie nepískali. Len ma akosi hádzalo…zabudla som totiž, že som si vidlu cestou hore uzamkla a zabudla odomknúť. Dole to už potom išlo ako po masle. Došla som na Predné sedlo, zatelefonovala Gabimu, že ako ďalej fňukala som, že mi je kosa, ale čo iné mi ostávalo, ako nasadnúť a pustiť sa dole po cyklotrase. Na moje prekvapenie bola super, na kamienkoch neprešmykovalo, akurát som si kontrolovala rýchlosť a brzdila som, pretože protivietor na moje zamrznuté nohy moc nepomáhal. Našťastie slnko naberalo na sile a pomaly mi aj teplo začalo byť. A cestu mi spríjemňovali aj úžasné výhľady.

Tak som už len rátala kilometre a v duchu ľutovala Soňu a Gabiho, že toľko na mňa musia čakať. Po 55 minútach „dobro došli“. Konečne som sa dala do suchého, zaľúbenci mi naložili bicykel a čakali sme na výsledky. Boli to najťažšie a najkrajšie preteky, ktoré som zažila. Skončila som síce posledná, ale ja som spokojná, lebo som to dokázala

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *